Keď sa raz Oravec dostane cez tunel do sveta, nemôže sa vrátiť rovnaký - rodáci od neho očakávajú, že sa za tunelom niečím stane. Preto sa mnohí Oravci - ako Martin Kukučín, Ignác Gessay, Margita Figuli naozaj niečím stali.
Ale čo tí, ktorým sa to nepodarilo? Svoj úspech si musia vymyslieť. Sú šťastlivci, ktorí to urobia a uveria im.
Aj mne jeden oravský rodák rozprával, že napísal hrubý román. Mal rukopis len v jednom exemplári, poslal ho na prečítanie švédskej Kráľovskej akadémii a tá ho hneď navrhla na Nobelovu cenu. Poslali mu ho však ešte nazad, aby urobil pár opráv.
„Urobil som, čo chceli, a keď som sa s rukopisom zase chystal na poštu, položil som si ho na chladničku," prišlo vyvrcholenie rozprávania. „Manželka nevedela, čo sú to za papiere, a podkúrila s nimi. Nový román už nenapíšem, lebo nemám kedy."

Poľutovala som ho a odvtedy som ho oslovovala „majstre". Myslela som to úprimne.
Nie každý má však s vymýšľaním šťastie - poznám pár smoliarov, ktorí to nezvládli.
Odišla cez tunel skromná dievčina, vrátila sa ako dáma, a krúžku priateľov porozprávala, že za tunelom sa zasnúbila so slávnym architektom, ktorý nemôže prísť na Oravu za ňou, pretože práve stavia v Paríži druhú Eiffelovku.
Nanešťastie pri najbližšom posedení v tom istom krúžku sa jeden z priateľov pomýlil a opýtal sa: „A čo píše snúbenec z Londýna?" Dáma si už nepamätala, čo porozprávala, nuž iba zvolala: „To viete, Londýn! Hmla, večná hmla!"
Ale ostatní si pamätali, že snúbenec má byť v Paríži, a odvtedy tej dáme prischla medzi jej priateľmi prezývka „tunelárka". Tak sa totiž na Orave hovorí tým, čo keď cez tunel odídu a zase sa vrátia, vymýšľajú si, čiže „tunelujú".
Milujem týchto ľudí a neprestanem ich obdivovať za to, že tak statočne čelia svojmu osudu. A aj za to, že na toto ich milé tunelárstvo nedoplatil ešte ani jeden slovenský daňový poplatník.