Verejnosť ho pozná nielen ako umelca, ale aj ako milovníka žien. V poslednom období sa však o ňom hovorí predovšetkým v súvislosti s českými muzikálovými projektmi, ktoré pripravuje aj na slovenskej scéne. V týchto dňoch má v Bratislave premiéru jeho divadelný muzikál Rebelové. Diváci ho mali možnosť vidieť aj vo filmovej podobe a zaspomínať si pritom napríklad na slávny muzikál Starci na chmeli. Láska v štýle šesťdesiatych rokov, to je téma, ktorej FILIP RENČ venoval zatiaľ najdlhšie obdobie svojho života.

Váš film Rebelové, podľa ktorého vznikol divadelný muzikál, sa pripravoval takmer sedem rokov. Čo vás priviedlo k téme lásky v štýle šesťdesiatych rokov?

Už sa nepamätám. Nápad vznikol niekedy v roku 1994. Ale robiť muzikál, to som mal v hlave už dlho. Šesťdesiate roky mi napadli asi preto, že som ich poznal cez rodičov. Naši mali doma na singloch hudbu z tohto obdobia, takže vždy, keď niekam odišli, púšťal som si doma na plné pecky pesničky ich mladosti. Mali čistý štýl a jednotný dizajn po hudobnej aj výtvarnej stránke, preto som si povedal, že bude dobré, ak spracujem vtedajšie časy. V súčasnosti sa miesi príliš veľké množstvo štýlov. Okrem toho, muzikál zo šesťdesiatych rokov tu od čias Starcov na chmeli nebol, takže sme boli zvedaví, čo to spraví.

Ako sa vám v Bratislave pracovalo na prípravách?

Pripravoval som tu po Kleopatre už druhé predstavenie, vyžadovalo si špecifické úpravy. Sú tu iné priestory, javisko, herci. Žiaľ, nemal som veľa času venovať sa konkurzom a príprave hercov. S tým mi veľmi pomohol Juraj Ďurdiak.

Napĺňa vás práca, ktorá sa v podstate opakuje?

Rebelov mám dnes už dávno za sebou. Prácu na verzii divadelného muzikálu vnímam skôr ako zodpovednosť za film. Nechcem, aby to robil niekto iný, pretože som stál pri zrode projektu a chcem to dotiahnuť až do konca. Aj keď robím Rebelov vlastne už tretí raz a som z nich už celý zelený, mám na to chuť. Chce to však dávku prekonania prekonaného. Sľubujem, že je to naposledy.

Filmoví diváci vás prvýkrát zaregistrovali ako režiséra a herca filmu Requiem pro panenku. Máte na toto obdobie špeciálne spomienky?

Na ten film som sa vrhol v treťom ročníku FAMU. Veľmi sa mi zapáčil Prelet nad kukučím hniezdom. Niežeby som ho chcel kopírovať, ale môj námet, ktorý vznikol podľa skutočnej udalosti, sa k nemu silou výpovede veľmi blížil. Film bol inšpirovaný udalosťou, ktorá sa stala v Měděnci, kde v ústave pre mentálne postihnuté ženy zhoreli jeho chovankyne. Riaditeľ filmových štúdií v Zlíne mi vtedy dal možnosť nakrútiť celovečerný hraný film, za čo ho dodnes obdivujem, pretože som bol ešte študent, navyše z katedry dokumentaristiky. V každom prípade som prerušil štúdium a skočil do toho rovnými nohami.

Od skutočnej udalosti ubehlo nedávno dvadsať rokov. Pri tej príležitosti vám miestni obyvatelia vytkli, že ste sa vo svojom filme odklonili od skutočnosti a vymysleli ste si svoju story, ktorá nemala s tým, čo sa naozaj stalo, nič spoločné.

Súdny spis predsa nakrútiť nemôžete. Keď si ho preštudujete, vyberiete si z neho nejaké fakty a vytvoríte dramatickú linku, potom však musíte napísať dialógy, ktoré v skutočnosti neexistujú. Súdny spis je vlastne len inšpiráciou, človek ho môže prispôsobiť svojej predstave. Hraný film je hra so skutočnosťou a vytváranie nových súvislostí, nie publicistika.

Študovali ste dokumentárnu réžiu, od ktorej ste sa rýchlo vzdialili. Prečo? Neťahá vás to späť?

To teda neťahá. Ja som sa na ňu prihlásil, lebo v tom čase to bola dobrá katedra a pôsobili tam mladí ľudia. Vládla tam z veľkej časti sloboda nakrúcania. Na hranej réžii sedela stará komunistická klika a brala len starších chlapcov, ktorí potom museli nakrúcať to, čo páni chceli. Ja som od začiatku nakrúcal štylizované dokumenty, aby som sa hranej réžii priblížil. Preto som aj naturščikov, ktorí v nich hrali, viedol k akýmsi hereckým minivýkonom. Tak som sa pomaly pripravoval na hraný film.

Boli ste žiakom známej českej dokumentaristky Olgy Sommerovej. Neoslovila vás natoľko, aby ste si dokument zamilovali?

Olga Sommerová je kráľovnou českého dokumentu, vzdelaná žena, príjemný človek. Nikdy som ju však nepovažoval za pedagóga, ktorý ma musí niečo naučiť. Hodiny s ňou boli vždy založené na rozoberaní filmov. Bolo to viac rozprávanie než učenie. Film ako taký sa podľa mňa naučiť nedá. Nikto nemôže nikoho naučiť, aby dokázal cítiť ľudí a filmovať ich. Ale dá sa o tom pekne rozprávať. A človek si potom hľadá vlastnú cestu, aby zistil, čo dokáže, a čo nie.

Je podľa vás viditeľný ženský a mužský autorský prístup vo filmovom umení?

Myslím, že áno. Ženské hľadisko je vždy viditeľné. Ženy riešia väčšinou svoje problémy a nakrúcajú často filmy o ženách. Nedávno som však zažil jednu výnimku - film Stratené v preklade od Sofie Coppolovej. Možno to bolo preto, že som vôbec nevedel, na čo idem. Nakrúcanie je náročná vec, fyzicky aj psychicky, podľa mňa to máloktorá žena dokáže utiahnuť.

Kým chlap môže nakrútiť napríklad aj román pre ženy, ako práve teraz vy. Prečo ste si ako námet na svoj najnovší film vybrali práve rovnomenný román Michala Viewegha? Je to overená kvalita?

Pretože ma oslovili producenti, že majú pre mňa scenár. Román je plný úsmevných situácií, vzťahových náhod, ktoré človek stokrát prežil na vlastnej koži. Našiel som v ňom situácie, v ktorých som sa spoznal a dokázal som hlavného predstaviteľa dosť dobre pochopiť. A Marek Vašut, ktorý hrá hlavnú úlohu, tiež.

Môže váš film predlohu niekam posunúť?

Môže príbeh zvizuálniť. To však neznamená, že knihu nakrúcam stránku po stránke. Jediné, čo musí filmár dodržať, je štýl a žáner.

Nebojíte sa, že z toho bude telenovela?

Nie. Telenovely sa chystám nakrúcať až po smrti.

Román pre ženy ste nakrúcali v priestoroch redakcie denníka Blesk, ktorý neraz rozobral do detailov vaše súkromie. Bola to provokácia?

Je paradoxné, že sme nakrúcali práve tam, ale vymyslel to architekt, nie ja. Zobral som to ako dobrý vtip. Blesk má naozaj pekné redakčné priestory. Nebolo to tak, že by sme sa chceli podlizovať, alebo si nakloniť niekoho na svoju stranu, alebo sa nebodaj komusi pomstiť.

Bavia vás mediálne hry?

Neriešim to. Keď sa ma však pýtajú, radšej odpoviem. Vyjadrím sa k nejakému problému, partnerskému vzťahu, k filmu, k čomukoľvek. Už dlho som nikde nebol, pretože radšej nikam nechodím, aby ma nefotili.

Zasiahli vám médiá aj nejako zásadne do života?

Dnes je mi jedno, čo sa o mne napíše. V istom čase ma to však dosť ničilo. Veľmi to dokáže zasahovať do vzťahu, do osobného života. Napríklad, keď máte manželku a niekto napíše, že sa ťaháte s milenkou, tak, samozrejme, máte problém. A keď je to na papieri, vy budete už darmo vysvetľovať, že to môže byť aj inak.

Mali ste veľa vzťahov. Prečo ste taký prelietavý?

Som normálny slobodný človek, vzťah sa po nejakom čase rozpadne, niekto skôr či neskôr odíde. Je to slobodná voľba.

Myslíte, že ste ich mali toľko preto, že vám ich vždy rozvrátili médiá?

To je dobré, ďakujem za návod, to budem odteraz všade hovoriť.

Netúžite po stabilnom vzťahu?

Teraz ho mám, trvá dva a pol roka, čo znamená dlho. Nie som ten typ, že by som si zobral v dvadsiatich piatich niekoho za manželku a tlstol doma v papučiach. Môj život je iný, som často pracovne mimo domu a moja partnerka musí pochopiť, že sa stretávam aj s inými ženami a pracovať s herečkami a tanečnicami je súčasťou mojej práce. Pre partnerku je to asi ťažké vydržať, ale dá sa chlapovi vyčítať, že sa mu páčia ženy a že ich má rád?

Máte nemanželské dieťa. Ako s dcérkou vychádzate?

Ide to. Má tri roky, je roztomilá. Keď mám voľno, cestujem za ňou, býva dosť ďaleko od Prahy. Snažím sa byť s ňou čo najčastejšie, aby si na mňa zvykala, čo sa už aj deje. Chcem, aby vedela, kto je jej táta.

Dokáže také malé dieťa pochopiť, kto je to táta?

Neviem, či ten pojem chápe, ale páči sa mi, keď mi tak hovorí. Je mi ľúto, že sa jej nemôžem venovať na sto percent.

Vraj by ste chceli mať veľa detí. Budete na tom pracovať tak voľne ako doteraz?

Neplánujem to, hoci je pekné, keď má človek v starobe okolo seba veľa detí. Život bez nich, to je asi prázdnota.

Už ako dieťa ste hrali v rôznych filmoch. Ako vás objavili?

Prvýkrát som sa ocitol pred kamerou s Janom Werichom. Sestra hrala vo filme Pan Tau a cesta okolo světa, bol som tam s mamou, režisér si ma všimol a využil ma do jedného záberu. Potom ma mama poslala na konkurz do filmu Družina černého pera. Dostal som do rúk nejaký text, prečítal ho a vybrali ma. Odvtedy som sa okolo filmu motal, bral som to ako možnosť vypadnúť zo školy a vyšantiť sa. Detské filmy, tie veľké prázdniny, za ktoré som dostal ešte aj zaplatené, sa skončili s príchodom puberty. Človek v tom veku akosi stratí detskú prirodzenosť, už je skôr trápny. Vtedy som sa rozhodol, že budem režisérom.

Vaši vás v tom podporovali?

Naši sa rozviedli, keď som bol ešte malý. Obaja si žili svoj život, takže ja som mal v podstate pokoj a išiel som si za tým sám od seba. Nikto ma v tom nepodporoval.

Pracujete aj v reklame. Nedávno ste napríklad nakrútili netradičný reklamný spot o českej profesionálnej armáde. Prečo vás táto téma oslovila?

Bol som si v Kábule pozrieť našu poľnú nemocnicu. Zažili sme tam s kolegami zaujímavé veci. Vojakov som obdivoval, boli to profíci a perfektní ľudia, ktorí zažili na vlastnej koži, čo je to vojna. Preto som si pomyslel, že by si zaslúžili zdvihnúť sebavedomie.

Ako ste na tom s vojenským výcvikom vy?

Na FAMU ma ešte zastihla vojenská katedra. Každý pondelok sme museli chodiť v kanadách a maskáčoch na prednášky o atómových zbraniach a dochádzať na Střelecký ostrov, kde sme museli dokola pochodovať. Po škole som si mal odkrútiť ešte rok, ale z toho som sa napokon vyzul. Od lekárov som si zohnal papier, že som takmer pred smrťou. Chcel som sa armáde vyhnúť, nezniesol som pocit, že do nej musím vstúpiť. Ale pištole, tanky, lietadlá, bojová technika, to mi imponovalo rovnako ako každému chlapcovi. Preto som sa tešil, že také niečo môžem nakrútiť. A vôbec sa za to nehanbím.

Vaša prvá zahraničná cesta za bývalého režimu vraj smerovala do Indie, dokonca ste sa tam vybrali loďou. Čo vám to napadlo?

Plavili sme sa do Indie na lodi Sitno. Chcel som nakrútiť dokument o československej námornej plavbe, bola to taká groteska o námorníkoch, v závere ktorej sa zistilo, že loď je plná zbraní. Musel som toho dosť veľa podniknúť, aby to vyšlo. Bol to dosť veľký čacher. Všetkým som klamal. V škole som klamal, že odo mňa chce námorná plavba, aby som o nich nakrútil film. Námornej plavbe som klamal, že to odo mňa požaduje FAMU. A v Krátkom filme som klamal, že ma vyslali Námorná plavba a FAMU. Nakoniec mi všetci uverili a dostal som povolenie.

Ako sa na svoju doterajšiu prácu pozeráte z odstupu?

Neobraciam sa veľmi za svojimi projektmi. Skôr sa pozerám dopredu.

FOTO SME - PAVOL FUNTÁL