Nenaučil som sa hrať na gitare. Mnohé veci ma bavili a darilo sa mi, ale na hudbu nemám talent. Môj kamarát v Japonsku bol profesionálny hudobník. Jedného dňa som ho navštívil. Popíjali sme pivo a hrali na gitare. Vysvetlil mi, prečo na nej nikdy nebudem hrať. Vraj nemám zmysel pre rytmus. A pokračoval: ale neboj sa, ani ja ho nemám dokonalý.
Najprv som nerozumel, pretože hrá perfektne na mnohých nástrojoch - na gitare, na bicích, na klavíri. Má absolútny hudobný sluch, ja ho považujem za génia. Tvrdí však, že my, Japonci, nemáme zmysel pre rytmus, a inak to ani byť nemôže. Keď počúval západnú rytmickú hudbu, vždy bol sklamaný, že nedokáže držať krok práve pre problém s rytmom.
Hudbu tvorí melódia, akordy a rytmus. Tradičné japonské piesne a hudba však nemajú akordy a rytmus. A keď majú, tak nezohrávajú v piesni dôležitú úlohu. Melodická linka je najdôležitejšia. Ktosi povedal, že problém s rytmom vychádza z jazyka. Na rozdiel od európskych jazykov, ktoré majú veľa spoluhlások, v japončine sú viac zdôrazňované samohlásky. A spoluhlásky vyslovujeme slabo, neznelo. Toto je dôvod, prečo sú mnohé staré japonské piesne postavené na viac či menej ťahavom vyspievaní samohlások, a melódia stúpa, alebo klesá. Rytmus väčšinou dodávajú reči i piesni spoluhlásky, a to je slabá stránka Japoncov. Preto máme problém naučiť sa cudzie jazyky založené na spoluhláskach a nemáme zmysel pre prirodzený rytmus.
Jedného dňa sme so ženou pozerali v televízii japonský program, kde skupina mladých spevákov a tanečníkov tancovala hip-hop. Vyzeralo to perfektne, všetci boli presní, zohratí, ale moja žena povedala, že na tom vystúpení je predsa len čosi čudné. Viem, čo tým myslela. Pripomína mi to situáciu, keď som pred niekoľkými rokmi v Tokiu chodil na hodiny juhoamerického tanca salsa. Tá hudba je založená na rytme a v Japonsku je veľmi obľúbená. Žiakmi sú mladí aj starí. Japonský učiteľ vychádza z poznania, že Japonci nedokážu počúvať hudbu s tým, že prirodzene chytia jej tanečný rytmus. Oni sa musia naučiť presnú postupnosť krokov, nedokážu spontánne improvizovať. Japonci sú však veľmi pracovití a učia sa dovtedy, kým nedosiahnu dokonalý pohyb bez chýb.
Keď som žil v Austrálii, kamaráti z Kolumbie ma často pozývali na rôzne záhradné oslavy. Nechýbala tam nikdy hudba a tanec. Tancovali nielen mladí, ale aj ženy nad šesťdesiat, bacuľaté, no v sexi sukničkách. Milujú tanec a hudbu, často ma vyzvali do tanca, a keďže som absolvoval v Japonsku kurz salsy, nebránil som sa v presvedčení, že to viem. V hudbe však niekedy dôjde k nečakaným zvratom, a keď tanečnice začali improvizovať a meniť tanečné kroky, spanikáril som. Pýtal som sa, ako ďalej, ktorou nohou, ktorou rukou. A ony sa smiali a hovorili: Ja neviem, len počúvaj hudbu a hýb sa. To je to, čo ako Japonec nedokážem. To je to čudné, čo moja žena postrehla na mladých tanečníkoch v televízii. Hoci sú perfektní, dokonalí, chýba im vášnivý rytmus v tele.
Autor: MASAHIKO
