V predvečer stretnutia s hercom Marošom Kramárom bolo vo vzduchu prvýkrát cítiť príchod jari a na druhý deň krásne zasvietilo slnko. Stretli sme sa v kaviarni na brehu Dunaja, kde obľúbeného herca zjavne všetci poznali viac, než len z divadla a televízie. V telefóne na sebe nedal ani za mak znať, že ho šarmantné umiestnenie potešilo. Typický Kramár, povedala som si, spomenúc si na svojich sladkých naivných sedemnásť, keď som strávila v jeho spoločnosti pár donchuansky ladených minút. Hneď som mu to aj pripomenula. Nič si nepamätal, lebo, ako hovorí, má milosrdnú pamäť. Potom už oplýval iba samou pozornosťou, úsmevmi a pohodičkou.

V galérii nových tvárí sa umiestnil na víťaznom chvoste, teda tretí. "V mojom prípade platí, že nie je dôležité dobyť územie, ale udržať si ho," povedal herec, ktorý v našej ankete stúpa z roka na rok vyššie. V prvom ročníku sa umiestnil v druhej polovici tridsiatich najšarmantnejších Slovákov, vlani bol ôsmy, no a teraz už chytil bronz.

Mnohí z tých, ktorí vám poslali hlas, sa s vami asi nikdy nestretli. Myslíte si, že sa šarm dá zhodnotiť bez osobného, bližšieho kontaktu?

"Vkus ľudí dnes ovplyvňuje hlavne televízia. Povedal by som, že niekedy vie aj zaklamať. Niektorí ľudia vyzerajú na obrazovkách veľmi šarmantne, potom v súkromí sú celkom iní, a naopak. Z ľudí, ktorí majú charizmu a optimistický pohľad na život, však určite prejde dobrý pocit aj na divákov."

Čo je asi tak vo vás šarmantného?

"Neviem. Nesnažím sa pretvarovať, som taký, aký som. Kedysi, ešte na škole, mi hovorievali - ty si taká povaha, že vyjdeš aj s volom. Vekom sa to mení, už nie som ten s tou otvorenou náručou, už sa viem aj nahnevať, aj skritizovať a nevyhľadávam spoločnosť ľudí, ktorí mi nevyhovujú. Kedysi som aj v tom najhoršom človeku hľadal niečo dobré. Teraz to už nerobím."

Treba byť podľa vás mediálne známy?

"Ak vás to živí, tak určite áno. Kedysi som sa objavoval len v divadle a v televíznej tvorbe, diváci ma poznali z filmov, inscenácií, rozprávok. Ako blondiak som bol v čierno-bielom komunistickom vnímaní kladný hrdina. Zábavné programy, hlavne tie televízne, som začal robiť až po revolúcii. Moderujem ich, alebo sa na nich zúčastňujem ako hosť. Tam ma dnes vidia ľudia asi najčastejšie."

Odráža sa to v osobnom živote?

"V niečom je komplikovanejší, v niečom jednoduchší. Keď vás ľudia poznajú, aj vám pomôžu, povedzme na úradoch. Ale napríklad minule som zaparkoval na zakázanom mieste, potreboval som niečo rýchlo vybaviť a nebolo inde miesto. Keď som sa vrátil, majiteľ toho miesta mi strašne vynadal. Najhoršie bolo, že nie ako anonymnému človeku, ale ako Marošovi Kramárovi. Všetko o mne vedel, vyčítal mi, že si staviam vežičky, a pritom nedodržujem predpisy. Jednoducho, nemôžem nič vyviesť, lebo na mňa ukážu prstom."

Ako je to s tými vežičkami?

"Jednoducho. Robím všetko pre to, aby som mal z čoho žiť, keď náhodou prídem o robotu. Áno, myslím na zadné aj predné kolieska. Zarobené peniaze investujem do nehnuteľností a prenajímam ich. Aj jednu vežičku mám. Keď som bol ešte starý mládenec, získal som jeden starý byt, zhodou okolností podkrovný, ku ktorému patrila aj veža, a prerobil som ho. Všetci mi vtedy hovorili, že tú vežu treba zadebniť, lebo tadiaľ bude unikať teplo, a ja som si povedal, že keď už ju raz mám, rád by som si ju užil. Otec je vyučený kolár a krásne mi ju obložil drevom. Ale ten dotyčný mal pravdu a vynadal mi spravodlivo. Hanbil som sa ako pes."

Páči sa vám moderovanie?

"Človek sa musí moderátorom trochu aj narodiť. Musí mať prehľad, výrečnosť, musí vedieť klásť otázky. Ja by som radšej vytváral postavy v dramatických dielach. Na moderátora sa skôr hrám. Som herec."

Prečo to robíte?

"Lebo nie je dostatok inej roboty."

Nemoderujete na úkor herectva?

"Určite. Ale na úkor akého? Keby bolo dosť hereckej roboty, určite by som nemoderoval. Treba hrať nielen v divadle, ale ukázať sa aj na televíznej obrazovke. A zábavné relácie sú asi jedinou cestou, ako to dosiahnuť."

Hovorí sa, že sú všetky na jedno kopyto. Mnohí zo spolutvorcov k nim pristupujú podobne ako vy. Myslíte si, že to môže pridať na kvalite programu? Záleží vám na tom?

"Ja nevymýšľam program, som skôr tá tanečnica, ktorá je vyzývaná do tanca. Čiže ma osloví nejaká spoločnosť, ktorá mi ponúkne možnosť spolupracovať na nejakej relácii. Veľa ich je prevzatých zvonku a osvedčených. Všetko už bolo, ťažko je niečo nové vymyslieť."

Možno sa do toho treba viac vložiť.

"Ťažko. V tých reláciách rotuje dokopy sto ľudí, viac nie. Všetci všetko povedali. Aj moderátori, aj hostia."

Dokáže byť človek rovnako prirodzený pred kamerou ako v živote?

"To je individuálne."

Vy taký ste?

"Neviem. Niekedy sa to podarí, niekedy nie."

To vám nevadí?

"Pozrite. Všetko, čo má nejakú kladnú odozvu, človeka baví. Keď hrám divadlo, ktoré nemám rád, ale musel som ho naskúšať, lebo som zamestnanec divadla, a ešte navyše nie je ani odozva od divákov, veľmi ma to nebaví. Ale keď sa mi predstavenie páči a diváci sa tešia, to mám rád. A keď nejaké nemám rád a diváci sa z neho predsa tešia, tak si hovorím - aha, niekde sa stala chyba. Mám vtedy zmiešané pocity."

Ako vnímate boom nových zábavných relácií na spôsob reality šou?

"Neprekážajú mi, iba mi chýba protipól. Že sa nevie o ľuďoch, ktorí niečo dokázali svojou prácou a žijú na úrovni. Málokedy sú v médiách takí hrdinovia, ku ktorým by sa ostatní mali chcieť priblížiť."

Ako si udržujete rodinné vzťahy, aby sa nepokazili?

"Žijeme ako každá rodina, normálne."

V takej ste aj vyrastali?

"Vyrastal som v centre Bratislavy v hereckej, umeleckej rodine - otec herec, dedo herec a režisér, mama redaktorka v novinách, jedna teta baletka a speváčka, druhá kunsthistorička, jeden strýko tanečník v SĽUK-u, druhý umelecký fotograf. Takže k divadlu som mal blízko. Už ako malý som hral v divadle a v televízii. Prišiel som síce o detstvo, ale mám možnosť hrať sa až dodnes. S režisérmi som sa však veľmi nekamarátil, nikdy som nepatril k žiadnemu klanu. Bol som skôr taký samobežec. Študoval som v Brne a nemal som tu žiadnych spolužiakov. Našťastie som nikdy nemusel prosiť o robotu."

Dá sa dnes pri hereckej práci čakať, že vás niekto vyzve do tanca? Nikdy ste sa nechceli ponúknuť sám, zahrať si nejakú monodrámu alebo alternatívne divadlo?

"Už mi to toľkí hovorili, že asi budem musieť. Zatiaľ mám však dosť pracovných príležitostí."

Vážite si ich?

"Väčšinou hej. Ale v divadle boli aj postavy, s ktorými som mal problém, dokonca niektoré som odmietol. Hovorí sa, že nie sú malé a veľké postavy, len malí a veľkí herci. Ja s tým nie som celkom stotožnený. Stále tvrdím, že to tak nemusí fungovať."

Vzbudzujete pocit, akoby v živote nebolo treba bojovať, lebo veci prídu samy od seba.

"Asi som pri práci spohodlnel. Som pôžitkár, trochu lenivý. Ale možno je to aj preto, že mi odmalička organizoval život niekto iný - produkční či režiséri. Mojou úlohou bolo len naučiť sa text, byť pripravený na hranie a dať do toho, čo sa dá. Keby to nebolo, možno by som bol dnes väčším organizátorom. Ozaj, raz som organizoval Ide Kelarovej na Slovensku koncerty. Vtedy ju tu ešte nikto nepoznal. Bol som na jej koncerte, ktorý sa mi veľmi páčil a ja som jej v slabej chvíľke rozšafne sľúbil, že jej urobím taký koncert, kde bude plno. Hneď na druhý deň mi volala, kedy to bude. Tak som zo seba urobil producenta, všetko som vybavil a ona odohrala štyri koncerty. Ale musím povedať, že tá príprava bola veľmi náročná. Vtedy som si uvedomil, že herec má vlastne dobrý život, lebo má všetko zabezpečené."

Nie je pre vás problém uživiť rodinu?

"Zatiaľ nie, nesťažujem sa. Ale z toho, čo ma baví a čo by som chcel robiť, teda divadlo, televíznu tvorbu a film, by som asi rodinu uživiť nedokázal. Iba vďaka Čechom som vlani videl kameru, nakrúcal som tam televíznu komédiu. Na moderovaní zarobím, ale nie je to robota, ktorá ma naozaj napĺňa."

Vaše deti vás milujú, keď sme sa naposledy stretli, hneď sa vám vrhli do náručia. Ako sa podieľate na ich výchove? Ide to tiež samo?

"Väčšinou to neplánujem, vlastne ani deti som neplánoval. Ale sú tu, a chvalabohu, že sú tu, je to zázrak. Snažím sa byť k nim dobrý, sem-tam ich vyhreším, nebijem ich. Ani mňa nebili, keď som bol malý. A vyrástol zo mňa celkom slušný človek, nie?"

Ste trpezlivý?

"Myslím, že hej. Ale viac je to asi na žene, ona je tá prísnejšia."

Aj na vás?

"Áno, aj na mňa. Lebo ja som ten, čo je viac na hranie a na zábavu. Aj pre deti."

Nezakrúti sa vám z toľkej šarmantnosti hlava?

"Hádam nie. Ale je fajn, že som medzi mladými fešákmi, ktorí sú milí a robia dobre to, čo robia. Nech si to udržia."

3. Maroš Kramár

Maroš Kramár sa narodil 26. apríla 1959 v Bratislave. V divadle a televízii účinkoval už ako chlapec. V roku 1978 ukončil štúdium herectva na Štátnom konzervatóriu v Brne. Pôsobil v divadlách v Brne a Nitre, od roku 1985 je členom Činohry SND v Bratislave. Je ženatý, jeho manželka Nataša je právnička. Majú dve deti - dievčatko Tamaru a chlapčeka Timura.

8. Milan Lasica: Spevácku súťaž som doteraz nevidel

V prvom ročníku skončil v našej ankete druhý, vlani ju vyhral. Tento rok ho zo zlatej pozície odsunuli na ôsmu priečku najmä nové, mladé televízne hviezdy. Keď sme sa ho vlani v rozhovore pýtali, čím to môže byť, že mladší adepti skončili v rebríčku za ním, odpovedal: "Neviem. Robím veci tak, ako viem, ako sa vyvinuli a ako som sa to postupne naučil. Vždy som potreboval byť s nimi spokojný predovšetkým ja a chcel som, aby sa v prvom rade páčili mne. Tým pádom som v popularite neviedol. Zdá sa však, že moja vytrvalosť ma priviedla k takémuto prenikavému úspechu a mladí na mňa zatiaľ, čo sa týka šarmu, nemajú."

Keď sme ho oslovili teraz, reagoval len stručne. "Vo vašej súťaži som už figuroval dvakrát a myslím, že som v nej povedal všetko. Že sa na prvých priečkach objavili súťažiaci SuperStar? No, musím povedať, že ja som tú súťaž doteraz ešte nevidel."

Milan Lasica sa narodil 3. februára 1940. Vyštudoval dramaturgiu na VŠMU, s Júliusom Satinským vytvorili množstvo autorských predstavení. Je riaditeľom Štúdia L + S, kde pôsobí aj ako režisér. Píše piesňové texty, naspieval dva albumy starých evergreenov s hudobným zoskupením Bratislava Hot Serenaders. Moderuje niekoľko televíznych relácií.

9. Michal Hudák: Šarm nie je o dokonalých mierach či krásnej tvári

Keď sa moderátor Michal Hudák cez telefón dozvedel, že sa umiestnil v prvej desiatke, tipol si správne miesto. A uľavilo sa mu. "Ostal som úplne vydesený, že som sa nebodaj umiestnil na prvom mieste, lebo to by som nevedel spracovať." Svojich kvalít si je vedomý. "Či som šarmantný nedokážem posúdiť, ale viem o sebe, že mám pomerne zaujímavú farbu hlasu, čo je dobré, lebo ma to živí. Samozrejme, hlas využívam aj v prípade nadväzovania kontaktov s opačným pohlavím. Priznám sa, že občas ho aj zneužijem, ale len v drobnostiach, napríklad keď potrebujem niečo rýchlejšie vybaviť. V telefonátoch mi to ide veľmi dobre, horšie je, keď ma potom uvidia."

A aké boli jeho tipy na najšarmantnejšieho muža? "Je ich veľa, aj v mojom okolí. Ťažké je nájsť prototyp. Takže nikoho radšej nebudem menovať, pretože by som v žiadnej takejto ankete ani nehlasoval. To sa týka aj žien. Každá žena má niečo špeciálne, o tom som sa presvedčil aj počas súťaže Dievča za milión. Šarm nie je o dokonalých mierach alebo krásnej tvári. Ľudia si vyberajú spomedzi mediálne známych osôb, a pritom šarmantných ľudí okolo nás je množstvo."

Michal Hudák sa narodil 27. júna 1969 v Prešove. Vyštudoval základnú školu i gymnázium s vyučovacím jazykom ukrajinským. Už v 9 rokoch pracoval pre národnostné ukrajinské vysielanie Československého rozhlasu. V roku 1987 ho prijali na bratislavskú VŠMU, rozhodol sa však pre štúdium Kyjevského divadelného inštitútu v Sovietskom zväze. Po návrate do Prešova dostal angažmán v Divadle A. Duchnoviča, neskôr však dal prednosť moderátorskej práci. Známym sa stal najmä moderovaním relácie Dievča za milión. Je ženatý, má 10-ročného syna Šimona a 8-mesačnú dcéru Evku.

10. Juraj Kukura: Nemám rád rôzne naj...

Herec Juraj Kukura bol v prvých dvoch ročníkoch ankety piaty. Tento rok sa jeho predchádzajúce umiestnenia akoby spočítali a spomedzi 30 finalistov skončil na 10. mieste. Keďže bol práve v zahraničí a nám sa ho nepodarilo zohnať, tu je aspoň časť z jeho predvlaňajšej úvahy o mužskom šarme: "Že patrím podľa čitateliek SME k najšarmantnejším mužom na Slovensku? To ste ma prekvapili. Viete, pravdou je, že ja nemám rád tie rôzne naj. Najlepší, najkrajší, najvyšší... Ale samozrejme, potešilo ma to. A čo si myslím o mužskom šarme? Možno je jeho začiatok v tom, čo sám robím a čo som už naučil aj môjho syna. Že keď príde žena k stolu, vždy vstanem. Pretože ide o normálny prejav úcty, na ktorý by sme nikdy nemali zabúdať."

Juraj Kukura sa narodil 15. marca 1947 v Prešove. V roku 1973 ukončil štúdium herectva na VŠMU v Bratislave. Účinkoval v Divadle na Korze, od roku 1971 bol členom Novej scény a v roku 1976 prešiel do Činohry SND. Hral aj v desiatkach domácich a zahraničných filmov. Od roku 1985 žije a pracuje v Nemecku, kde patrí k obľúbeným divadelným a televíznym hercom, v Bratislave je riaditeľom divadla Aréna. Je ženatý, syn Filip vyštudoval univerzitu v Oxforde.