prezidentom za dlhé roky.
Aj na konci roku má však Amerika ďaleko k normálu. Jedenásty september bol šokom. Bol to priamy úder. Ekonómovia už dávnejšie hovorili, že „kráľovské“ časy sa pomaly končia. Po útokoch sa pomalé klesanie zmenilo na veľký otras. Zmizol aj pocit neohrozenej bezpečnosti.
Mnohí si opakujú: Ako dobre, že prezidentom je Bush. V čase krízy sa osvedčil. Sám priznáva, že nestráca priveľa času teoretizovaním a tak to je asi dobré. Američania majú pocit, že je to ich prezident.
Bush vo Washingtone začínal s takmer romantickou predstavou, že stojí na začiatku novej éry. Po ôsmich rokoch zobrali vládu do rúk republikáni. Chcel potlačiť moc Washingtonu, znížiť prebujnenú byrokraciu. Teroristi všetko zmenili. Federálna moc sa rozrastá ako už dávno nie.
Podobne to bolo aj v zahraničnej politike. Nemal záujem „budovať štáty“ tak, ako to robil Clinton na Balkáne či v Somálsku. Nechcel tiež pokrytecky dotovať skorumpovaný režim v Moskve a ustupovať ľavičiarskemu tlaku z Európy. Preto odstúpil od kjótskeho protokolu o globálnom otepľovaní, razantne tlačil na vybudovanie protiraketovej obrany. Preto sa začalo hovoriť o stiahnutí amerických jednotiek z Balkánu. Preto sa začala špiónska minivojna medzi Washingtonom a Moskvou. Aj tu sa však situácia otočila. Z konkurentov sa stali spojenci. Bush dokázal veľmi rýchlo vybudovať svetovú kalíciu proti terorizmu. A dnes dokonca pristúpil aj na budovanie posttalibanského Afganistanu. I keď pod vlajkou OSN.
Amerika má za sebou jeden z najhorších rokov v histórii. Bushovi sa ale práve v ťažkých časoch podarilo dokázať, že je lídrom. Rok končí ako absolútna autorita. Teraz bude musieť svoje postavenie potvrdiť. Mnohí budú chcieť konečne Usámu bin Ládina. Mnohí budú viesť boj o tvár Ameriky. Aj po 11. septembri by totiž mala byť Amerika krajinou slobody. (kos)
