Palestínska intifáda vyzdvihla v Izraeli k moci jednu z najkontroverznejších osobností pravice: Ariela Šarona, šéfa strany Likud. V priamej voľbe premiéra 6. februára získal také skóre, aké ešte nikdy žiaden premiér pred ním: 62 percent hlasov. Scéna sa radikalizovala aj na druhej strane: medzi Palestínčanmi majú čoraz väčšiu moc šéfovia ozbrojencov a donedávna ešte ilegálne skupiny ako Hamas a Islamský džihád. Nikto nevie, kde sa presne v tejto škále nachádza palestínsky vodca Jásir Arafat a do akej miery má udalosti pod kontrolou.

Spočiatku používal Šaron tie isté nástroje ako jeho predchodca Ehud Barak: blokádu, symbolické bombardovanie strategických objektov, demolície pozícií ostreľovačov a špeciálne operácie na likvidáciu teroristov. Stratégiou palestínskej intifády bolo v tejto fáze útočiť na židovských osadníkov na územiach husto obývaných Palestínčanmi a na vojakov, ktorých posty de facto odrezali od seba jednotlivé palestínske sídla. Palestínsku „akciu“ nasledovala izraelská „reakcia“, región ovládla logika „oko za oko, zub za zub“. Spojené štáty, nevyhnutný mierotvorca, sa po Bushovom nástupe do úradu rozhodli ostať bokom.

V máji bol zverejný tzv. Mitchellov plán, séria návrhov medzinárodnej komisie. Ale až najstrašnejší teroristický atentát intifády na diskotéku v Tel Avive 1. júna, pri ktorom atentátnik z Hamas zabil dvadsať mladých ľudí, prinútil obe strany vyjednávať. Aj tento pokus zlyhal.

V auguste, októbri a decembri nasledovali ďalšie teroristické atentáty, po nich bola Šaronova rétorika aj vojenský plán čoraz radikálnejší. V jeruzalemskej pizzérii v auguste prišlo o život 15 ľudí a 17. októbra bol zabitý izraelský minister turizmu Raanan Zeevi. Po Zeeviho vražde izraelská armáda obsadila šiesť palestínskych miest. Vojenský plán vrcholil po poslednej sérii atentátov začiatkom decembra, keď v Jeruzaleme a v Haife prišlo o život 28 ľudí. Šaron sa rozhodol urobiť koniec intifáde radikálnym chirurgickým rezom: Arafata zablokoval v jeho sídle v Ramalláhu. Pod vplyvom týchto udalostí nechal palestínsky vodca zatýkať radikálnych a teroristických lídrov a zatvárať ich pobočky.

Séria atentátov spečatila palestínsku porážku na mediálnom fronte, na ktorom inak dlho víťazili ako obete vojenskej presily. Po 11. septembri sa USA spočiatku zdráhali robiť paralely medzi al-Káidou a Arafatom v strachu, že to uškodí ich vzťahom v arabskom svete. V decembri však už všetci diplomati západného sveta – vrátane Európy – upozorňovali Arafata, že nastal rozhodujúci moment boja s palestínskym terorizmom. (kl)