dorazili po šiestich hodinách.
Putovali z dediny neďaleko hlavného mesta celú noc. Skoro ráno sa zaradili do nekonečného radu. Šekila, tak sa žena volala, omdlievala od bolesti, ale v dave chorých panujú nemilosrdné zákony. Nikdy nikto nikoho nepustí. Každý má svoju chorobu a v džungli nie je súcit na mieste.
Popoludní sa chudučká žena dostala k lekárom. „Niečo také som ešte nikdy nevidel,“ vyhlásil vedúci nemocnice Alexander Anatojevič Toricin. V stane bol neuveriteľný zápach hnijúceho mäsa. Sestrička Galja nedokázala skrývať odpor a krivila tvár, keď čistila žene okolie rany, ktorá pripomínala obrovskú hubu. „Rozkladajúci sa zhubný nádor. Nohu jej môžeme odrezať, to nie je problém, ale aby sme ju zachránili, museli by sme jej amputovať pol tela od pásu dole. Rakovina už zachvátila všetko. Zostávajú jej dva mesiace života. A asi to ani nebude život. Musí mať strašné bolesti.“
Alexander Toricin hovorí sucho. Šekila bola tak vyčerpaná, že len ticho stenala. Jej mužovi lekári oznámili, že nie je žiadna šanca. Ani nemrkol okom. Bol príliš vyčerpaný, aby premýšľal, čo bude robiť s ôsmimi deťmi. Aj keby v Kábule bola nemocnica, kde by začali okamžité liečenie vrátane chemoterapie, predĺžili by Šekile (43) život len o niekoľko mesiacov.
„Toto je typická situácia, aj keď tak strašný nádor sa každý deň nevidí“ hovorí lekár. Šekila mala pred šiestimi rokmi úraz. K doktorovi však nešla a natierala si ranu ovčím sadlom. Dva roky po tom jej vyrástla nad kolenom hrča. Prekonávala bolesť tak dlho, až prestala chodiť. „Na doktorov sme nemali peniaze“ hovorí manžel Amin.
V ruskej nemocnici liečia zadarmo. Vo vchode priamo na ulici sedí ruský lekár, ktorý po krátkom rozhovore s pacientom určí, do ktorého stanu patria. Pokiaľ má podozrenie na infekčné ochorenie, odvedie ho do malého stanu, ktorý je od ostatných dostatočne ďaleko. „Ľudia s otvorenou tuberkulózou k nám prichádzajú každý deň. Niekedy sa objaví aj mor, no a najrôznejšie parazity v sebe nosí prakticky každý,“ usmieva sa Alexander.
Pacientov s úrazmi posielajú do stanu s nápisom chirurgia alebo priamo na operačný stôl. Potom ich odvážajú do miestnych nemocníc, pretože lôžkovú časť poľná nemocnica nemá. Dostanú ale všetky potrebné lieky.
„Nebola týždeň … no viete kde“, hovorí rozpačito žena, ktorá drží za ruku vydesené dievča. „Nemôže sa vyprázdniť“, nachádza tie správne slová. Podľa lekára má dievča asi pätnásť, jej matka tvrdí, že sa už prehupla cez dvadsiatku. Väčšina Afgancov nepozná svoj dátum narodenia. „Má vnútornosti zapchaté hlístami“, konštatuje lekár. „Dostaneme to z nej. Horšie je, že je podvyživená a za chvíľu tu bude znova s niečím ďalším.“
Správa o ruskej poľnej nemocnici sa rýchlo rozniesla po celom Afganistane. Starec, ktorý trpí ťažkou formou astmy, šiel tri dni cez vysoké hory, aby sa postavil na koniec radu. Lekári neveriacky krútia hlavami, keď počujú ako mu píska v pľúcach. Podľa nich by už vôbec nemal chodiť, nieto podávať výkony zdatného horolezca.
Starček dorazil do kábulskej nemocnice v ženský deň. Vzhľadom k afganským zvyklostiam a tradíciám sú ženy a muži prijímaní oddelene. Starček musí čakať ďalších 24 hodín. Rozložil sa pred vchodom a vôbec ho nevzrušovalo, že v noci bude pod nulou. V horách bolo mínus dvadsať.
Ľudí, ako Šekila, ktorým nemôžu lekári vôbec pomôcť, je asi tretina. Až pri odchode chirurg ticho hovorí: „Niekedy mám pocit, že naša práca tu nemá vôbec žiaden zmysel. Je to tak chudobná a chorá krajina, že si pripadáme bezmocní“.
PRE SME - PETRA PROCHÁZKOVÁ, agentúra Epicentrum, Kábul
