V našej bráne sa vo vitrínke nášho domového výboru nedávno objavil letáčik s hrdým nápisom: A toto sme my, vaši smetiari. Boli na ňom série fotiek smetiarskych čát podľa jednotlivých bratislavských obvodov. Zistila som, že tí, čo tak hrmotia na našom dvore v nekresťanskom čase, sú celkom sympatickí muži. Presne o tomto je to magické "píár", čiže vzťahy s verejnosťou. Keď ho dnes už majú ešte aj smetiari, prečo by ho nemohlo mať i naše národné divadlo?
Malý príklad. Presne pred osemdesiatimi piatimi rokmi, v marci 1920, sa začala v Bratislave prvá československá divadelná sezóna. Tento dátum sa bežne vníma ako vznik slovenského profesionálneho divadla. Slovenské národné divadlo nevzniklo spontánne, ale na politický pokyn. Úradník pražskej vlády pre divadelné otázky Jaroslav Kvapil a minister s plnou mocou pre správu Slovenska Dr. Vavro Šrobár zvolali v novembri 1919 zopár ľudí, aby vytvorili valné zhromaždenie Družstva SND. To si dalo za cieľ nielen zriadiť a udržovať stálu divadelnú spoločnosť, ale aj organizovať prednášky či ľudovýchovné hry.
Spísané Vyzvanie Družstva SND bolo vlastne jedinou koncepciou našej scény. Je známe, že divadelná spoločnosť, ktorá prišla do Bratislavy poslovenčiť divadlo, nebola slovenská, ale česká, že prvé predstavenia museli "odporúčať" úradníkom všetkých vládnych referátov či expozitúr, aby neskončili absolútnym diváckym fiaskom. Bratislavskí starousadlíci boli totiž oveľa ústretovejší k nemeckým a maďarským súborom, ak nepovieme, že československú časť sezóny priamo bojkotovali. Aj divadelní kolegovia žiarlili na Družstvo SND kvôli štátnym dotáciám, hoci aj Maďari podporovali bratislavské hosťovania hviezd z Budapešti v záujme udržiavania "kontinuity" kultúrnych vzťahov aj po vzniku Československej republiky.
Profesionalizácia a poslovenčovanie nášho divadla, ale i celého štátu teda vôbec neboli jednoduchým procesom a predĺžili sa do ďalších desaťročí. Mali by sme teda dnes čo oslavovať - hoci len fakt, že existujeme. Teda teoreticky. Prakticky si naše národné divadlo svoje výročie pripomenulo jediným slávnostným predstavením opery Hubička.
Chápem, že publikácia o SND už vyšla k 75. výročiu a že v Bratislave práve prebieha veľká výstava pokrývajúca dejiny nášho divadelníctva. V súvislosti s výročím tohto trochu zahanbujúceho, ale predsa len významného začiatku, sa však neobjavili nijaké verejné diskusie, bilbordy či letáčiky, ba ani tlačové konferencie.
Súhlasím, že sa radšej treba seriózne pripravovať na premiéry, ako robiť humbug. Ibaže v čase, keď sa celá spoločnosť, politici i experti zamýšľajú nad tým, čo, ako, kedy a kde by také národné divadlo malo robiť, je možno potrebné urobiť aj nejaký ten hrmot, ako tí naši smetiari na dvore. Je populizmus myslieť si, že práve dnes by mal v každej bráne, a nielen v Bratislave, visieť letáčik: "A toto sme my, vaše divadlo?" Možno by sa tí, čo večer chodia skoro spať a v divadle nikdy neboli, minimálne potešili, aké pekné máme herečky.
ZUZANA ULIČIANSKA
