 Stanislav Rakús (1940), literárny vedec a prozaik, profesor Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity. Debutoval novelou Žobráci, ďalej napísal Pieseň o studničnej vode, Mačaciu krajinu, Temporálne poznámky, Nenapísaný román a literárnoteoretické knihy Próza a skutočnosť, Epické postoje, Medzi mnohoznačnosťou a presnosťou, Z rozprávaní a rozhovorov a Poetika prozaického textu. FOTO SME - PAVOL MAJER |
"Doba normalizácie ako každá totalitná doba, v ktorej sa stráca prirodzenosť a funkčnosť sveta, sa premieta do situácií, poskytujúcich svojou zvrátenosťou pre problémovú a konfliktnú povahu prozaického textu množstvo podnetov a súvislostí aj s ich presahom do iného času," hovorí STANISLAV RAKÚS o svojom Nenapísanom románe (L.C.A. Levice). Za knihu, ktorá čerpá námet práve z obdobia normalizácie, si včera v Bratislave prevzal Cenu Dominika Tatarku.
Ste autorom, ktorý vracia toto prestížne ocenenie opäť do sveta krásnej literatúry. Jeden z jej laureátov, historik Ľubomír Lipták, svojho času povedal, že pre spoločnosť bude dobré, keď už Tatarkovu cenu budú dostávať len autori umeleckých diel. Súhlasíte?
Pre mňa bolo potešením, že cenu dostal Ľubomír Lipták a iní autori, ktorých dielo nemalo umelecké zameranie, no svojím charakterom predstavovalo významnú hodnotu. Tak to môže byť i v budúcnosti.
Akú úlohu zohráva v literatúre i mimo nej vyrovnávanie sa s minulosťou?
Minulosť je svojím spôsobom vždy súčasťou prítomnosti, nemožno ju vypustiť z aktuálneho zvažovania a vedomia. Ak sa, pravda, nechceme dostať na úroveň animálnych tvorov alebo bezčasového pôžitkárstva.
Čo pre vás znamená Dominik Tatarka?
Okrem toho, že napísal viacero pozoruhodných próz, je pre mňa človekom, ktorý sa vedel vydať i za cenu utrpenia proti noci.
Tatarkova cena je okrem ohodnotenia kvality diela aj výrazom istého občianskeho postoja. Aký je vzťah fenoménu tvorby a morálky?
Nebýva vždy priamočiary. Kvalita diela je jeho mravnosťou, nemusí však potvrdzovať aj žitú mravnosť autora. Dobré je, keď sa spája jedno s druhým.
Váš prozaický debut Žobráci vyšiel v roku 1976, literárnoteoretický debut v roku 1982. Je to relatívne neskoro. Prečo?
Príčina zrejme spočíva v mojom strachu z vydávania kníh. Táto, dodnes neprekonaná úzkostlivosť ma núti veľmi dlho, až do stavu úplnej bezmocnosti prerábať text.
Poradie prvých kníh kopíruje aj váš pohyb medzi prózou a vedou?
Áno. Najprv bola próza. Zo skúsenosti s ňou sa odvodzuje aj moja teoretická práca.
Myslíte si, že kooperácia prozaických a teoretických aktivít je výhodná?
Nazdávam sa, že tieto aktivity - nevzťahujem to teraz na seba, ale hovorím všeobecne - môžu vykazovať istú priaznivú súčinnosť.
Čo by vás viac potešilo - cena za prózu alebo za vedu?
Asi za prózu. Pre jej širší čitateľský dosah.
Svoje prozaické dielo vytvárate v dotyku s materiálom, alebo keď pristupujete k písaniu, máte už všetko vnútorne rozhodnuté?
Dominantný je pre mňa dotyk s materiálom.
Nenapísaný román bol jednoznačne priaznivo prijatý tak literárnou kritikou ako i intelektuálnou čitateľskou obcou. Aký je váš vzťah k čitateľovi a ku kritike?
Rozlišujem medzi textom a dielom. Kým text je výsledkom autorského úsilia, dielo v sebe zahŕňa i dotvárajúce čitateľské aktivity, bez ktorých by bol text mŕtvy. Kritik je píšucim čitateľom, ktorého základnou a neraz veľmi ťažkou úlohou je správne diagnostikovať umeleckú úroveň diela.
Cena Dominika Tatarku
| rok | laureát | za knihu |
| 1994 | Milan Hamada | Sizyfovský údel |
| 1995 | Ivan Kadlečík | Hlavolamy |
| 1996 | Pavel Vilikovský | Krutý strojvodca |
| 1997 | Ivan Štrpka | Majster Mu a ženské hlasy |
| a Bábky kratšie o hlavu | ||
| 1998 | Pavel Hrúz | Hore pupkom, pupkom sveta |
| 1999 | Ľubomír Lipták | Storočie dlhšie ako sto rokov |
| 2000 | Dušan Dušek | Pešo do neba |
| 2001 | František Mikloško, Gabriela a Peter Smolíkovci | Zločiny komunizmu 1948 - 1989 |
| 2002 | Katalin Vadkerty | Maďarská otázka |
| v Československu 1945 - 1948 | ||
| Ján Johanides | Nepriestrelná žena | |
| 2003 | Rudolf Fila | Cestou |
| 2004 | Stanislav Rakús | Nenapísaný román |
