Pamätám si, ako sa nám kedysi zdalo prerušovanie filmov reklamami v zahraničných televíziách celkom neprijateľné. Dnes by sme si už reklamné breaky možno ani nedali vziať - sú ospravedlniteľným dôvodom na preverenie ponuky iných kanálov, či pozvánkou do priľahlých miestností obývačky. Ak si po reklame už nespomenieme, na čo sme pred pauzou pozerali, daný program určite nestál za to, aby sme ho dopozerali. Nakoniec, pauzy sú aj v divadle. Dokážeme sa však pred reklamou ešte mentálne brániť?
Keď si August Strindberg chcel pred sto rokmi zaexperimentovať, hru Slečna Júlia skrátil, aby mohol zrušil tradičné prestávky medzi dejstvami. Chcel zachovať "sugestívny vplyv spisovateľa-hypnotizéra". Pritom divadlo považoval za ľudovú školu pre mládež, polovzdelancov a ženy, ktorí majú schopnosť dať sa klamať, čiže prijímať ilúziu. Keby sa dožil televízie, určite by o nej hovoril len to najhoršie.
Ak sa na vec pozeráme racionálne, reklamné breaky nás vlastne vychovávajú ku kritickému, takmer brechtovskému antiiluzívnemu odstupu od látky. Pri pozeraní televízie radšej nepodliehajme nijakým emóciám, aby sme pri vstupe reklamy do programu neutrpeli náhly šok. Babička umrela, oznamuje Barunka včielkam. Vzápätí sa bez záverečných titulkov či akéhokoľvek predelu strihnú do vysielania usmievavé tváre moderátorov televízie Markíza. Medzi sladkým Leonardom a Kate sa v podpalubí Titanicu už-už k niečomu schyľuje, ale ako skúsení diváci už vieme, že práve toto je len ideálny čas na reklamný break. Anarchistickým milencom prenasledovaným antiteroristickým komandom sa vo filme Toma Tykwera Nebo podarí zázračne uniknúť na helikoptére priamo "do neba". Úľavu v podobe silnej záverečnej hudby však nepocítime. Titulky sa scvrknú na tretinu, na zvyšku obrazovky sa objavia hlasné upútavky na ďalšie programy danej televízie. Netrápi nás to, lebo vieme, že splash screen je progresívny reklamný trend. Tí, čo majú radi filmovú hudbu si môžu predsa kúpiť soundtrack na CD.
Akokoľvek odolní sa voči reklame postupom času stávame, nemôžeme si nepamätať, aké krásne je občas podľahnúť ničím nerušenému umeniu. V divadle mám najradšej tú sekundu medzi poslednými slovami a záverečným potleskom, keď sa divákovi nechce ani len tlieskať. Nestáva sa to často, ale ak sa dostanete do akéhosi hypnotického stavu, ktorý nevyprchá ani po tom, čo vyjdete z divadla či z kina, sú práve tie momenty, v ktorých človek prijíma neuvážené životné rozhodnutia.
Televízny divák má systémovo sťaženú možnosť podobného sústredenia. Bežná prevádzka domácnosti nebýva koncentrácii naklonená. A predsa sa niekedy stane, že sa aj pod televíznou obrazovkou prikrčíte a zasnívate.
Náš zákonodarca chcel obmedzením delenia programov vo verejnoprávnych médiách dosiahnuť to, aby sa pravdepodobnosť takéhoto zážitku zvýšila približne z 0,1 percenta na 0,2. Vedel však, že práve tieto momenty sú na rozvoj osobnosti i celého ľudstva také potrebné, že sú hodné tej najvyššej, aj keď iluzívnej ochrany. Vrelo s ním súhlasím, hoci medializovaný spor o prerušovanie SuperStar reklamou je skôr formálny, čím mu nechcem brať právnu závažnosť. Práve táto šou však nejakú zvýšenú ochranu voči reklame nepotrebuje.
Filmári sa proti prerušovaniu ich diel reklamami však môžu brániť aj inak ako zákonom. Napríklad tým, že budú nakrúcať také krátke filmy, do ktorých sa reklamný break nebude dať vložiť ani pri najlepšej vôli. Nedávno vyhlásený festival minútových a päťminútových filmov Azyl je vykročením v správnom smere. Čo možno povedať za minútu, netreba vykladať hodinu. Takýto projekt síce poukazuje na reálny finančný potenciál nášho kinematografického priemyslu, ale berme veci z lepšej stránky: ak by z filmu Veci Daniela Riháka (azyl.sme.sk) niekto urobil nudný celovečerák, neboli by to vyhodené peniaze?
A keď raz budeme v rámci nejakého digitálneho spotrebiteľského kanálu vysielať 24-hodinovú živú panorámu zo slovenských supermarketov, možno niekomu v rámci reciprocity napadne zastrihávať do pohľadov na regále plné zľavnených jogurtov minútové umelecké šoty.
