Slalomársky triumf bratov Mahrovcov na olympiáde v Sarajeve '84: strieborný Steve (vľavo), zlatý Phil. FOTO - ARCHÍV
"Nebyť rodičov Hochschornerovcov, nebolo by zlatých medailí ich detí," myslí si športový psychológ a psychoterapeut PhDr. Ivan Bražina. U dvojičiek hrá rodina v športovom motivovaní ešte významnejšiu rolu ako v bežnej populácii.
"Jednobunkové dvojičky majú v štruktúre osobnosti veľa vzájomnosti a rovnakých komponentov," vysvetľuje odborník z bratislavskej Fakulty telesnej výchovy a športu UK. "U viacbunkových bývajú fyziologické odlišnosti, zručnosti nemusia byť zdedené a badať odlišnosti aj v štruktúre osobnosti a motivácii. Čo však jedny aj druhé typy dvojičiek spája, je sociálne prostredie, rodina."
Majú to ľahšie či ťažšie?
Jej silný vplyv badať u vrhačov Konopkovcov: najradšej trénujú v rodinnom kruhu a s otcom, hoci nemá telovýchovné vzdelanie a atletickú minulosť. Na nie veľkú radosť profesionálnych odborníkov z banskobystrickej Dukly, ich klubu, vnímajú otca nielen ako súčasť realizačného tímu, ale priamo ako trénera.
Šampióni z divokej vody sú ešte klasickejší prípad: Hochschornerovci sa potatili aj pomamili. Rodičia sa zoznámili v lodenici a mama, keď sa po materskej dovolenke zamestnala ako trénerka, ich musela brávať so sebou, lebo nechceli chodiť do družiny. S otcom ako vysokoškolským pedagógom neskôr chodievali na splavy. Až napokon dobrovoľne spadli do nastražených osídiel. A pod otcovou rukou sa z nich stali dvojnásobní olympijskí šampióni.
Núka sa otázka, či to majú dvojičky v športe ľahšie, alebo ťažšie ako "obyčajní" súrodenci. Psychológ Bražina pozoruje viac pozitív ako negatív:
"Dopĺňajú vlastnosťami a schopnosťami jeden druhého. Dokonca aj v oblasti temperamentu. Keď už sme spomenuli Hochschornerovcov: Peter je skôr introvert, Pavol, naopak, extrovert. Dvojičky sa dokonale poznajú a môžu sa na seba vo všetkom spoľahnúť. Koordinácia u nich prebieha aj naslepo. Dokonca na diaľku tušia, čo môže dvojča práve robiť, ako by na to či ono reagovalo. Keď jedno nezaberá na sto percent, druhé zaskočí alebo aspoň povzbudí. Doťahujú sa, dodávajú si energiu, motiváciu."
Kedy "ja" prerazí "my"
Pravdaže, vodnoslalomárska "deblovka" je párová disciplína. Ale podobne to funguje aj v individuálnych disciplínach a športoch.
"Americké zjazdárske dvojičky Mahrovci mali tiež veľmi príjemný vzájomný vzťah," pripomína Bražina a pripája jeden "nedvojičkovský" príklad. "Sestry Eppleové, s ktorými som mal česť spolupracovať počas môjho dvadsaťročného pôsobenia v Nemecku, sa takisto navzájom podporovali, priamo v pretekoch boli konkurentkami, ale keď jedna jazdila, druhá jej držala palce a naopak."
Naviazanosť košických atletických dvojičiek Veľďákových sa prejavuje zavše až v bizarnej podobe: po neúspechu jednej dlho-predlho zalievajú slzy tvár aj tej, ktorá by mala mať vzhľadom na svoj výkon úsmev od ucha k uchu.
"Tuším, že súrodenecké prežívanie pomohlo tej druhej do nominácie na halové majstrovstvá Európy," poznamenal rozhľadený psychológ.
Vzápätí vo všeobecnej polohe upozornil aj na negatíva: "Emócie u dvojičiek sú veľmi silné. Kým trvajú úspechy, aj podvedome držia spolu. Altruistické ,my' prevláda nad egoistickým ,ja'. Podporuje to aj okolie otázkami typu: Kde sú tie dvojičky? Raz to však príde, že 'ja' prerazí a prejaví sa túžba po osamostatnení. Bežne sa 'ja' presadzuje už v puberte. U športových dvojičiek je to však v mene úspechov trochu posunuté. Témou na zaujímavý výskum by mohlo byť, či tak, že to zodpovedá veku, v akom sa v tom ktorom športe zvyčajne končí športová životnosť."
