Irena Brežná (1950) v roku 1968 emigrovala so svojimi rodičmi do Švajčiarska, kde odvtedy žije a pracuje. Vyštudovala slavistiku, filozofiu a psychológiu na Univerzite v Bazileji. Píše po nemecky, za svoje literárne a publicistické diela získala viacero ocenení. V nemčine jej vyšlo sedem kníh, v slovenčine dve - Psoriáza, moja láska (Archa 1992) a Tekutý fetiš (Aspekt 2005). FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
"Nie som reportérkou osobného šťastia, priťahujú ma kolektívne pohromy, deportované národy, genocída, utečenci," tvrdí slovenská emigrantka IRENA BREŽNÁ. Spisovateľke a publicistke, ktorú usadiť sa vo Švajčiarsku prinútila okupácia Československa v auguste 1968, teraz vyšiel výber próz a publicistických textov s názvom Tekutý fetiš. Kniha, s ktorou autorka momentálne križuje Slovensko na literárnom turné, je nielen o živote vo vyhnanstve, ale aj o vojne a o rasizme.
Ako vnímate súčasné Slovensko?
"Slovensko sa mení od každého môjho príchodu. Na jednej strane sa spoločnosť otvára dokorán konzumu až ma to desí - ani v Texase nebolo toľko reklám ako v Bratislave. Na druhej strane si ľudia začínajú uvedomovať, že sú tu aj alternatívy. Páčilo by sa mi, keby si Slovensko ponechalo svoju svojráznosť a neglobalizovalo sa. Som rada, keď vidím schopnosť zorientovať sa medzi vplyvmi, ktoré sem nefiltrovane prúdia. Pretože Západ, ktorý sem prichádza, nie je ten, v ktorom žijem."
Vaši synovia sa narodili a vyrástli vo Švajčiarsku. Ako oni vidia vašu rodnú krajinu, keď sem prídu?
"Mladší syn má afrického otca a vníma odlišné pohľady na jeho snedú pokožku. Pre mnohých ľudí je však dojemné, že tento mladý černoch rozpráva po slovensky. Keď sme boli na východe, mysleli si, že je Róm."
Teraz ste tu hlavne kvôli novej knihe. Ako sa dokáže bilingválna autorka zžiť s prekladom?
"Vôbec prvýkrát, keď som videla svoj text v preklade, bola som v šoku. Moja slovenčina sa zastavila na úrovni osemnásťročnej maturantky. No preklad Jany Cvikovej je veľmi presný. Rozumie mojej umeleckej nemčine, špecifickému jazyku, ktorý používam, a nesnaží sa túto reč poslovenčovať, zjednodušovať."
Kedysi ste slovenčinu nazvali svojím intímnym jazykom. Stále to platí?
"V slovenčine komunikujem so svojimi deťmi, čítala som im po slovensky rozprávky. V tomto jazyku poznám, čo sa patrí, poznám hranice. V nemčine sa však cítim omnoho slobodnejšie."
Nie ste len spisovateľkou, ale aj vojnovou reportérkou. Čo núti ženu vybrať sa na nebezpečné miesta?
"Súvisí to s mojou traumou z okupácie. Bola som vtedy v študijnom tábore vo Francúzsku, nemohla som sa brániť. Rodičia sa rozhodli pre emigráciu a vo mne zostalo to poníženie. Keď som v decembri 1994 videla, ako obsadili Groznyj ruské tanky a čečenské ženy sa ich, držiac za ruky, snažili zastaviť, musela som tam ísť. Zdalo sa mi, ako keby Čečeni robili to, čo som ja v roku 1968 nemohla."
Na stretnutí s čitateľmi ste povedali, že človek v bezprostrednom kontakte s vojnou prestane myslieť na nebezpečenstvo, ktoré mu hrozí. Naozaj ste nepocítili nikdy strach o svoj život?
"Pocítila. Keď som šla cez dedinu Sernovodsk. Všade ešte horeli domy. Sedliačka Zula mi povedala - dávajte pozor, nestúpte na rozkopanú zem, môžu tam byť granáty. Zľakla som sa a pustila ju pred seba. No potom som si uvedomila, že keď som prišla až sem, musím žiť ako tieto ženy. Dobehla som Zulu a už nikdy nepustila pred seba. V čečenskej kultúre platí taký kódex, že ukázať strach sa nepatrí. Keď nám v Groznom strieľali Rusi nad hlavami, domáci sa smiali a pozerali sa im do tvárí."
Aká je úloha médií v tomto konflikte?
"Mojou úlohou bolo ukázať iné Čečensko, aké ponúka ruská propaganda. Pár teroristov nemôžeme identifikovať s celým národom. V Čečensku mesačne mizne asi 70 ľudí a o tom ruské médiá mlčia. Existujú tu filtračné tábory, kde sa systematicky používajú rôzne druhy mučenia. Zatýkajú sa muži, aby ich rodiny čo najrýchlejšie prišli vykúpiť. To nie je boj proti terorizmu, to je biznis. Keby čečenský odboj Rusi chceli eliminovať, už dávno by to spravili. Lenže im radikalizmus vyhovuje."
Dúfajú ešte Čečeni v lepšiu budúcnosť či pomoc zo zahraničia?
"Vnímajú to, že sú sami na tomto svete. Hovoria: Keby sme boli nejaký zvláštny druh veľryby, boli by sme svetu vzácnejší."
