Kňaz, kurič, disident, hovorca Charty 77, moderátor kľúčových revolučných demonštrácií v novembri 1989, prvý hovorca Občianskeho fóra. Na pražskej Letenskej pláni dokázal strhnúť stotisíce ľudí - veriacich i neveriacich - aby sa spolu pomodlili Otčenáš. Po jeho zvolaní z tribúny "Gusto, je tady husto!" sa na jeho hlavu zosypala kritika z vlastných radov i študentov, ktorí trvali na zmierlivosti a nenásilí voči komunistickej moci. Vzápätí odišiel z politiky a vrátil sa k povolaniu kňaza. Dnes sídli v Arcibiskupskom paláci v tesnej blízkosti s Hradčanmi. Len nedávno sa po pätnásťročnej prestávke prvýkrát stretol s bývalým predsedom Občianskeho fóra a súčasným prezidentom Václavom Klausom, ktorého domovom je už dva roky Pražský hrad, aby si ozrejmili sporný majetkový stav Katedrály sv. Víta. Svätiaci biskup pražský - Václav Malý.

Čím môže osloviť biskup ľudí v dnešnom svete, kde má jasnú prevahu šoubiznis a politika je skorumpovaná?
Úlohou biskupa je povzbudzovať ľudí, aby dokázali rozlišovať, čo je pre život podstatné. Biskup musí integrovať všetky duchovné a intelektuálne dary, ktorými kňazi i veriaci disponujú. Nie je jeho poslaním moralizovať a poukazovať na to, aká je spoločnosť zlá, ale povzbudzovať k dobrému.

Ako sa vyrovnávate s chybami spoločnosti, ktoré predsa musíte vidieť?
Vidím, a som kritický - musím poznať, čím spoločnosť žije, ale nesmiem sa z nej vymedzovať a stáť proti nej. Odkresťančenie, konzum, materializmus sú sprievodné javy súčasného sveta z globálneho pohľadu, nie je to však celá skutočnosť. Nemôžeme sa nechať premôcť tým, čo je negatívne. Kňazi musia ľudí povzbudzovať k dobru a stáť pri nich, keď sú bezradní.

Psychiatri o sebe tvrdia, že nepoznajú ľudskú dušu, ale rozoznajú, keď je chorá, a vtedy sa ju snažia liečiť. Nevyhľadávajú ľudia aj duchovných hlavne vtedy, keď sa trápia?
Zlému treba predchádzať. Stretávam sa preto s ľuďmi nielen v hraničných situáciách, ale aj keď si môžeme pohovoriť o tom, čo pekné zažívajú. V živote je veľmi dôležité podeliť sa s tým, keď sa niečo podarí, a nielen riešiť krízy a zachraňovať pokazené vzťahy.

Nemáte niekedy pocit, že niektorým svetským javom nie ste schopný porozumieť?
Nepoznám napríklad odpovede na niektoré vzťahové otázky. Musím byť veľmi opatrný, usilujem sa byť tým, kto počúva, a nie tým, kto má recept na akúkoľvek situáciu, lebo život každého z nás je osobitý a neopakovateľný. Pochybnosti patria k životu, dôležité je len, aby si to človek dokázal pripustiť. Nerozumiem, napríklad, tomu, prečo mnohí, aj veľmi úspešní ľudia sú nezodpovední, prečo sú nečestní, prečo nie je samozrejmosťou dodržať dané slovo. Už nehovoriac o tom, že na príčinu katastrofy v Ázii človek nedostane pochopiteľné vysvetlenie. Jedinou adekvátnou reakciou je uvedomiť si: „Vidíš, človeče, tvoj život visí na vlásku, tak sa snaž, aby si ho žil naozaj hodnotne. Uvedom si, že tvoj životný čas je vymedzený, naplň ho preto niečím dobrým." Zároveň je to výzva na solidaritu a pomoci tým, kto sú postihnutí.

Pochybujete niekedy o viere?
Viera je pre mňa zásadný životný postoj, postavený na vzťahu k živej osobe Ježiša. Napriek všetkým otáznikom, na ktoré nepoznám odpovede, mi život Ježiša dáva silu na určité smerovanie v situáciách bezmocnosti, bezradnosti a slabosti. Ich prijatím človek zreje a vnútorne rastie.

Dá sa vôbec jednoducho odpovedať na Dostojevského otázku - ak je Boh, musí byť aj diabol?
Vo svojej viere prijímam, že existuje osobné zlo, ktoré človek plodí svojím zlým rozhodnutím a nedokonalosťou poznania, že jeho zlo ho nejakým spôsobom presahuje. Prečo človek musí stále zápasiť medzi dobrom a zlom, prečo zlo človeka často prekonáva, prečo existuje Zlo nadosobné, je pre mňa tajomstvom, pretože verím, že Boh je dobrý. Je to však výzva pre našu slobodu - vždy máme možnosť rozhodovať sa. Je to dôležité preto, aby človek nezostal stáť zakotvený v nejakom okamihu, aby bol v neustálom duchovnom pohybe. Je to pre mňa výzva bez toho, aby som rozumel samotnej existencii Zla ako takej.

Katolicizmus oddávna evokuje v ľuďoch predstavu pokrytectva. Ako sa vyrovnávate s touto jeho nálepkou?
Som za čo najväčšiu otvorenosť tak vnútri cirkvi, ako aj vo vzťahu cirkvi navonok. Je to ťažko vysvetliteľné, sám sa však stretávam s týmto pokrytectvom. Mám jedno chabé odôvodnenie, ktoré rozhodne nie je jediné - kresťania prichádzajú do styku s absolútnou výzvou, s ideálom, ako by mal ich život vyzerať a ako by sa mali správať, ale pokiaľ je človek poctivý, vie, že v tom neobstojí. To neznamená spochybnenie týchto ideálov, ale to, že človek má niekde vnútri stud, ktorý si priznáva, a ten ho vedie k tomu, že sa bojí vyložiť karty a predstiera niečo, čo v skutočnosti v jeho živote nie je. Tomuto pokušeniu ani cirkev, ani ľudstvo neujdú ľahko, zbaviť sa ho je nekonečne dlhý proces, a treba si znovu a znovu pripomínať: "Človeče, keď sa zbavíš tohto pokrytectva, budeš slobodný." Neznamená to robiť si, čo chcem a podceňovať zlo, ale to, že v pravdivosti je sila. Jedinou cestou je stále apelovať, že pravá sloboda je aj v tom - nepredstierať nič ani sám pred sebou.

V čase totality vás sám kardinál Tomášek napomenul, lebo ste ako radový kňaz podpísali Chartu 77, keď si Vatikán prial, aby kňazi príliš nevzdorovali komunistickej moci. Cítite sa dnes ako vysoký úradník slobodný vo svojom uvažovaní v rámci cirkevných štruktúr?
Prijal som svoju službu dobrovoľne. Dosť často sa však ocitnem v istom napätí medzi svojím svedomím, slobodou a medzi ohľaduplnosťou voči spoločenstvu, v ktorom žijem. Nie všetky kolektívne rozhodnutia sú pre mňa úplne prijateľné, nikdy som sa však ešte nedostal do situácie, že by bolo niečo v absolútnom rozpore s mojím svedomím. Viem jasne povedať svoj názor. Hranicou pre mňa je to, aby som ostal sám sebou, aj keď sa viem obmedziť v záujme spoločného cieľa.

Aký máte názor na politické strany, ktoré vo svojich názvoch skloňujú prívlastok kresťanský?
Nie som proti tomu, aby takéto strany vznikali, ale musia si uvedomiť obrovskú zodpovednosť, ktorú na seba berú. Kresťantvo znamená úplne jasné životné postoje, zásady, cestu. Tí, čo tieto kresťanské strany zakladajú, a usilujú v nich o moc, by to mali mať na zreteli. Zároveň by sa kresťanská strana nikdy nemala viazať na cirkev, a naopak - cirkev na nejakú stranu. Mám však pocit, že v Európe kresťanské strany skôr kšeftujú, lobujú a pravidlá politického boja prijímajú až priveľmi ľahkovážne. Chýba im principiálne prihlásenie sa k hodnotám kresťanstva.
Kresťanská strana, ktorá by mala byť nositeľkou ohľaduplnosti k slabším, je na Slovensku súčasťou vlády, presadzujúcej sociálne reformy až s cynickým podtextom voči zraniteľným vrstvám obyvateľstva.
Žiaľ, nepoznám dobre politickú situáciu na Slovensku. Všeobecne však platí, že keď má strana vo svojom názve kresťanská, mala by presadzovať sociálnu solidaritu, spravodlivosť, vnímavosť a obrovskú toleranciu. To by mali byť jej piliere. Ak sa kresťanská strana usiluje o politickú moc, je to legitímne, ale musí vedieť, že z pohľadu spoločnosti sa budú na ňu klásť zvýšené nároky. Pokiaľ nestojí na týchto pozíciách, nemôže sa čudovať, že sklamáva očakávania a je nadmerne kritizovaná.

Na revolučnej tribúne v novembri '89 ste prečítali posolstvo kardinála Tomáška, v ktorom zazneli slová, že nemožno dôverovať vláde, ktorá nehovorí pravdu. Máte pocit, že súčasná vláda pravdu hovorí?
Nechcem porovnávať vlády, ktoré tu boli od začiaku 90. rokov s komunistickými, ale v otázke transparentnosti mali a majú veľké dlhy. Chápem, že existujú rozhodnutia, ktoré podliehajú štátnemu tajomstvu, alebo sa pri nich nedá okamžite odhadnúť, aké budú mať dôsledky, ale občan má zásadné právo na informovanosť. Musí mať možnosť vedieť, prečo je tá-ktorá skupina súčasťou výkonnej moci, kto za ňou stojí a čie lobistické záujmy zastupuje. Nie všetci ministri hovoria pravdu - skôr predkladajú verejnosti zahmlené pravdy, akési polopravdy, ktoré sú horšie ako lož.

Prečo sa český parlament bráni podpisu zmluvy s Vatikánom?
Dôvodom sú predsudky prameniace zo strachu, že katolícka cirkev bude zasahovať do politického diania. Situácia cirkvi v Čechách a na Morave je však úplne iná ako na Slovensku - komunizmus nás vyliečil z mocenských ambícií. V našom prostredí cirkev rozhodne nemieni hrať úlohu jazýčka na váhach v politickom boji, lebo ju to odvádza od jej poslania. Úlohou cirkvi je stáť na strane slabých, upozorňovať na hodnoty sociálnej spravodlivosti a solidarity a povzbudzovať v životonom smerovaní tých, čo o to stoja. V spoločnosti však stále prežívajú predsudky voči cirkvi a politici sú si vedomí, že sa nemusia v tomto smere obávať tlaku verejnosti. Neslúži to dobrej povesti Českej republiky, lebo je poslednou postkomunistickou krajinou, ktorá túto zmluvu ešte neratifikovala.

Nie je to tak, že česká katolícka cirkev nemá žiadne mocenské ambície aj preto, aká je slabá v porovnaní s cirkvami v okolitých krajinách?
Je pravda, že Česko spolu s Estónskom a územím bývalej NDR patrí k najmenej kresťanským územiam v Európe. Ku katolíkom sa u nás hlási približne štvrtina obyvateľstva, z ktorej praktizujúci veriaci tvoria len zlomok. Súvisí to s našou zložitou históriou. Od čias husitstva bol národ duchovne rozdelený a cez všetky dejinné peripetie sa táto rozdelenosť najviac ukázala v 20. storočí, keď ju naplno využili komunisti. Neposudzujem to však len negatívne, ale ako šancu pre kresťanov, aby sme zo seba vydali naozaj len to najlepšie. Naša cirkev je v diaspore, čo človeka vedie k tomu, aby si uvedomil, prečo chce byť kresťanom, a nie je len tým, kto pasívne prijíma už vžitú tradíciu. Je to príležitosť ukázať kresťanstvo v čistej podobe, že je to cenná životná orientácia, ktorej hodnota má svoje oprávnenie aj dnes. Máme možnosť naučiť sa kresťanstvo prezentovať ako ponuku.

Napriek tomu, nezávidíte Poliakom a Slovákom, ktorí majú prevažnú väčšinu katolíkov?
U vás je ešte dnes katolícka cirkev ľudová, z čoho vyplýva pre kňazov veľká zodpovednosť, aby viedli veriacich k spoluzodpovednosti za jej tvár. Cirkev nie sú len kňazi, ale aj všetci pokrstení, a jej hierarchia sa nemôže spoliehať iba na to, že ľudia do nej budú stále automaticky prichádzať, lebo proces odkresťančenia postupuje v celej Európe. Proti nemu treba postaviť osobné presvedčenie, silu osobnej viery, a nielen dav. Katolíkov, ktorí tvoria väčšinu, čaká ešte veľká úloha túto novú situáciu prijať a správne na ňu reagovať. Najhoršie by bolo odsudzovanie, strach, stavanie hradieb, ak si však tento proces uvedomia a príjmu ho, je to príležitosť na vlastnú očistu.

Odkresťančenie napreduje, ale potreba ľudí prijímať nejakú duchovnú potravu sa v čase nemení. Dá sa podľa vás tvrdiť, že mnohí sú veriaci, iba o tom nevedia?
V Čechách je v mladej generácii veľa hľadajúcich. Stredná generácia je však pasívna, pretože prežila ideologickú masáž v 70. a 80. rokoch, vstúpila do novej doby, musela reagovať na prostriedky komunikácie, slobodu a väčšiu osobnú zodpovednosť, čím sa jej duchovné otázky až tak nedotkli. Mladí ľudia hľadajú a sú istým spôsobom veriaci, ale boja sa viazať učením, vieru chápu ako slobodnú cestu. Nemajú chuť sa organizovať, lebo žijeme v duchovnom prostredí vygradovaného individualizmu. Ich rozhodnutie pri výbere životnej orientácie je však oveľa uvedomelejšie.

Aký máte názor na novodobé náboženstvá a ich sekty?
Tieto skupiny využívajú duchovné vákuum, ktoré tu vzniklo ako dôsledok akejsi duchovnej križovatky, v akej sme sa ocitli na poslednom prelome storočí. Tradičné kresťanské hodnoty už nie sú vnímané ako záväzné, prestali sa považovať za samozrejmú súčasť kultúry a vzor nášho správania. Som veľmi kritický k pokusom o nové náboženstvá, lebo sa v nich manipuluje s jednotlivcami a prinášajú zjednodušujúci pohľad. Chcú ponúkať odpovede na všetko, čo nie je dobrý vklad pre zrenie ľudskej osobnosti. Takzvaná nová náboženskosť však býva príťažlivá, lebo reaguje na názorovú rozkolísanosť. Žijeme v pluralite rôznych životných ponúk, v období množstva informácií, a rozhodnúť sa pre to podstatné, vybrať si to, čo je dôležité, býva naozaj veľmi ťažké. Mnohí ľudia to neunesú a utiekajú sa do týchto get, do prístrešia nových interpretácií, lebo sa im zdá, že poskytujú zakotvenie a sprehľadňujú život. Kresťan je však ten, kto sa nebojí vstúpiť do postmoderny a na základe evanjelia dokáže prevzať osobnú zodpovednosť za svoje rozhodovanie, ktoré nedeleguje na niekoho iného - vodcu alebo guru. Ale česká duša nie je vo svojom jadre náboženskou, a ako dochádza k odkresťančeniu spoločnosti, ani sekty sa u nás príliš neuchytili.

Na čo teda česká duša reaguje?
Česká spoločnosť je háklivá na cirkvi, ale v niektorých životných okamihoch ľudia započujú duchovné výzvy. Nie sú im ľahostajné. Zdá sa mi, že napríklad Václav Havel svojimi postojmi oslovil časť spoločnosti. Nepovedal by som, že sú Česi úplne hluchí, ale rozhodne sú citliví na to, keď majú dojem, že ich niekto do niečoho tlačí.
Už vám odpustili vaši neveriaci spoluobčania, že ste v novembri strhli za sebou dav, a celá Letenská pláň sa spolu s vami nahlas modlila Otčenáš?
Mnohí na to zabudli, iní mi to stále nemôžu zabudnúť. Ja si však za tým dodnes stojím.

Považujete za Boží zázrak, čo sa stalo v novembri '89?
Áno. November sa dá vysvetľovať rôznymi vnútropolitickými okolnosťami a medzinárodnou situáciou, ale ja som dodnes presvedčený, že veľkým zázrakom bol charakter tohto podivuhodného hnutia. Vtedy ľudia aspoň na krátky čas dokázali prebudiť nádej, a hlavne to lepšie, čo je v každom človeku skryté. A to je stále veľmi cenné a mali by sme si to vážiť.

Ako sa cirkev vyrovnala s ŠtB vo vlastných radoch?
Nevyrovnala sa. Poviem to takto tvrdo, ale nejde mi o súdy, kádrovanie a vylučovanie. Tí, ktorí zlyhali, by sa k tomu mali jednoducho priznať, ale oni sa, len na malé výnimky, tvária, akoby sa nič nestalo. Osobné vyznanie sa nedá vynútiť, ale u duchovných osôb by človek predpokladal istú zrelosť. Aj dnes by malo cenu, keby tí, ktorých sa to týka, povedali - áno, zlyhali sme, je nám to ľúto, prijmite nás aj s touto slabosťou. Bolo by to obrovským oslobodením, pretože o každom z nich sa aj tak poza ich chrbát o tom hovorí. Ak má byť niekomu odpustené, je dôležité, aby si priznal vinu, inak sa to nedá. Mnohí to však zľahčujú, alebo o tom mlčia.

Viete si predstaviť, že by na čele českých katolíkov stál arcibiskup, ktorý bol v minulosti agentom ŠtB?
Neprial by som si to, hoci by som ho neodsúval niekam do zabudnutia. Arcibiskup však musí mať sebakritickú reflexiu, aby vôbec mohol ďalej vystupovať v takej významnej službe.

Kto má byť pre veriacich katolíkov autoritou, keď ich duchovní pastieri nie sú v poriadku?
Tou najvyššou autoritou je Ježiš a evanjelium, to platí pre biskupov, kňazov i veriacich. Existuje samozrejme aj štrukturálna autorita v cirkvi, ale osobné prijatie výzvy požiadavok evanjelia je individuálna záležitosť.

Čo však s tým, keď Boh mlčí a neodpovedá na otázky, na ktoré ani vy nepoznáte odpoveď?
Neodpovedá, to je pravda, ale evanjelium ponúka jasnú výzvu, a v tomto zmysle Boh nemlčí. V určitých situáciách človek konfrontuje svoj postoj s evanjeliom, a podľa toho sa rozhoduje, ale musí počítať aj s tým, že na mnohé otázky nikdy nedostane zrozumiteľnú odpoveď.

Vo svojich kázňach ste použili slovné spojenie pevná ľudskosť. Čo znamená?
Je to vnímavosť k tomu, že nie som na svete sám, že žijem spolu s druhými. Ide o ohľaduplnosť voči nim, citlivosť k ich potrebám spojenú so sebakontrolou. Pokiaľ má človek na zreteli len vlastný cieľ bez ohľadu na prostredie, v ktorom sa pohybuje, je to sebectvo a deprivácia ľudskosti. Človek, ktorý chce rásť, musí vnímať slabých, menej schopných, a tých, nad ktorými má prevahu - či už intelektuálnu, duchovnú, alebo prevahu vplyvu. K pevnej ľudskosti patrí, že toho druhého vnímame ako partnera, nie ako prostriedok na zisk alebo na dosiahnutiu svojich cieľov.

Ako sa podľa vás vyrovnáva kresťanský svet s konfliktom so svetom moslimov, ktorí sa cítia byť zneužívaní?
Zásadne treba trvať na tom, že nie všetci moslimovia sú fundamentalisti. Navyše, každé náboženstvo sa dá zneužiť, a preto treba pestovať kontakty s tými, ktorí v rámci svojho náboženského kruhu hlásajú toleranciu, umiernenosť a neabsolutizovaný, kritický pohľad na tradíciu. Odporúčal by som, aby sa s moslimskou tradíciou zoznamovali naše deti už v škole, lebo Európa je čím ďalej, tým viac zaplavovaná emigrantmi z islamského sveta, a čaká to aj nás - Čechov i Slovákov. Vyspelosť civilizácie sa prejavuje tým, ako predchádza konfliktom aspoň v tom, že sa dobre zoznamuje s duchovným a kultúrnym obzorom a vzorom správania tých, čo sa stanú jej súčasťou.

Nie je prehnané očakávať od našich ľudí, ktorí sa nezujímajú o vlastné korene a nepoznajú tajomstvá kresťanských sviatkov, aby boli zvedaví na podstatu islamu?
To je pravda, ale v každej spoločnosti je určitá vrstva ľudí, ktorí si to uvedomujú a majú mienkotvorný vplyv. Navyše, sú tu rôzne občianske a charitatívne iniciatívy, do ktorých vkladám veľkú nádej, lebo v konkrétnej pomoci dochádza ku konkrétnym stykom. Bol som v Čečensku a videl som, aké pozitívne dôsledky mala pomoc Čechov týmto ľuďom. Politici majú veľký dlh voči spoločnosti, lebo ju neupozorňujú na to, ako môže pozitívne predchádzať prípadným konfliktom.

Existuje vzájomná komunikácia medzi vyššími duchovnými rôznych náboženstiev?
Na najvyššej úrovni tu prebieha živý kresťansko-islamský dialóg. Napríklad v roku 2001 pápež Jan Pavol II. urobil veľké gesto, keď pri návšteve Sýrie vstúpil do mešity a modlil sa spolu s moslimami. Islamský svet však nie je jednotný, má veľa náboženských autorít, ktoré sa medzi sebou nezhodujú a z rôznych dôvodov mlčia, keď majú odsúdiť zneužívanie a falošný výklad Koránu.

Zastávate názor, že nie je problém v samotnom náboženstve, ale v jeho interpretácii?
V tradícii islamu je určite možné niektoré časti Koránu vysvetľovať rôzne, ale aj Korán, rovnako ako Bibliu, treba vidieť vcelku, a nevytrhávať z týchto kníh účelovo myšlienky z kontextu. V islamskom svete dochádza k dôležitému zlomu, keď sa moslimovia pri všetkej úcte ku Koránu učia nevnímať ho doslovne. Až po mnohých storočiach k tomu dospela aj kresťanská biblistika, islam je na tejto križovatke teraz. Mnohí učenci sa o to snažia, ale narážajú na odpor, lebo stále je tu prevaha tých, ktorí trvajú na tom, že to, čo je napísané, je dané.

Ani kresťanský svet však nie je jednotný. Ako si vysvetľujete očividné napätie medzi katolíkmi a pravoslávnymi? Veď evanjelium je jedno...
Bohužiaľ, je to hanba. Pravoslávni si vymedzujú svoje teritórium, na ktoré by nemali vstupovať iní kresťania. Ak však ponecháme celú šírku ponúk kresťanských cirkví, je to pre každého človeka, ktorý hľadá, možnosť voľby, a nedá sa uzurpovať si absolútny nárok na územie, na ktorom sa nachádzam. Napriek tomu, že by som si prial, aby čo najviac kresťanov zakotvilo v katolíckej cirkvi, musím mať široké srdce a radovať sa z bohatej ponuky kresťanských cirkví, pokiaľ sú autentické. Pravoslávni však iné kresťanské cirkvi považujú viac-menej za hostí a vyčítajú katolíkom, že im preberajú veriacich. Pokiaľ sa však samotný veriaci rozhodne pre nejakú cirkev na základe jej pravdivejšej ponuky, tak potom sa pravý kresťan nemôže na to hnevať. Musí sa pýtať samého seba, či je naozaj jeho pôsobenie presvedčivé, a to mnohým pravoslávnym v Rusku chýba.

Myslíte si, že veriaci človek je od neveriaceho lepší?
To by som nepovedal. Rozdiel však vidím v tom, že veriaci je stále konfrontovaný s ideálmi evanjelia. Nemá otvorenú cestu výhovoriek a stále ho nabúravajú kritériá toho, čo by mal robiť, čo nie, čo je dobré, a čo zlé. Nemôže si uľahčiť životnú cestu tým, že svoje rozhodnutia bude ospravedlňovať príkladom života iných ľudí.

Je však aj veľa ateistov, ktorí vedia, že nie všetko je dovolené, lebo ich svedomie je živé...
To áno, ale je dôležité, aby sa svedomie stále zjemňovalo. Človek musí byť citlivejší voči tomu, čo je zlé, a aj voči tomu, čo je dobré. Svedomie nie je niečo, čo je raz a navždy dané - keď si poviem, že som v poriadku, lebo ho mám, nestačí. Človek musí na sebe pracovať, lebo aj svedomie ľahko otupie.

Autor: Text: TINA ČORNÁ