iektorí sa predtým, ako sa postavia na tribúnu, nadýchajú chemikálií a poriadne napijú. Keď z nej zídu, občas sa dobijú do krvi, pokradnú si vlajky a potom svoje vojnové koriste spália. Hrdinovia z knihy Gombíková vojna? Nie dospelí ľudia. Fanúšikovia.

Aj dámy kričia: Ty hajzel!
V tomto hokejovom zápase nejde o nič dôležité, inak by mi kolegovia v redakcii svoju permanentku tak ľahko nepustili. Štadión je napriek tomu pomerne plný. Diváci si vychutnávajú hokejový zápas, i to, že môžu hrýzť tekvicové jadierka a šupky pľuť rovno na zem. Chlípu pivo, akoby na štadióne aj vonku nebola tuhá zima - ale čo už, keď pivo k športu jednoducho patrí?
"Ty hajzeeel!" hlasno hodnotia mladé dievčatá súperovho hráča, ktorý sa nešportovo tĺkol. Medzi fanúšikmi jasne prevláda mužská časť populácie, ale keď treba posúdiť, kto je na ľade v práve, dámy sa nedajú zahanbiť.

Nebezpečné roztlieskavačky
Rozmiestnenie fanúšikov po štadióne je dané neoficiálnym zasadacím poriadkom, ktorého základom je cena lístkov: "Dole, okolo mantinelov, sú lístky najdrahšie, my sedíme v strednej triede a tam, v déčku pod strechou sedia ultrafans," vysvetľuje jeden z klasických fanúšikov strednej triedy. Teda ani nie snob, ktorého viac než zápas zaujíma, či dovidí na striedačku, ani nie jeden z ultrafanúšikov, ktorí si kupujú najlacnejšie lístky hore za sieť.
Jediným rizikom, ktoré sedenie medzi fanúšikmi obnáša, sú mávajúce ruky cheerleaderiek. Roztlieskavačky v obtiahnutých teplákoch vstávajú z podložiek na schodoch každú chvíľu a svoje choreografie predvádzajú vždy, keď počas prerušenia zápasu zaznie hudba. Menej skúsený fanúšik môže dostať lesklými strapcami do nosa.

Energia musí vybuchnúť
Oveľa napínavejšie to vyzerá medzi "ultras" - tvrdými fanúšikmi športového či už hokejového, alebo futbalového klubu. Ich emotívne povzbudzovanie už zničilo pár štadiónov, výkladov a rozbilo nejednu hlavu. Poslúžili aj ako námet pár dramatických filmov.
Na málo významnom stretnutí, kde v podstate o nič nejde a výsledok sa dá aj tipovať, je aj ultras pomenej. Dresy natiahnuté na zimných bundách, alebo aspoň klubové šály okolo bomberov, pri cigaretke sa rozprávajú o tom, ako niekomu dajú takú nakladačku, že sa nespamätá. Títo fanúšikovia sú spravidla najhlučnejší, k akcii dokážu vyhecovať aj maketu hokejistu.
V hornej skupinke, v sektore D, sedia dvaja udávači rytmu. S oblepenou palicou trieskajú do duniacich bubnov. Pomaly, ako keď tiahne vojsko v Pánovi prsteňov, a potom čoraz rýchlejšie. K rytmu sa pridáva celý štadión a keby hokejisti práve nevypálili na bránu, tá naakumulovaná energia by musela buchnúť nejako inak. Napríklad v nakladačke za štadiónom, po ktorej by sa pár chudákov nespamätalo.

Ak je bitka, nezostanú bokom
Verní fanúšikovia sa poznajú aj podľa toho, že sú ochotní za svojím mužstvom vycestovať do iných miest. Nie je to ani otázka pohodlnosti, ako skôr to, že priaznivec hosťujúceho tímu môže dostať od domácich fanúšikov ešte na ulici, hneď ako vystúpi z vlaku. "Hrozí fyzický konflikt a bitky, neraz i zo strany miestnej polície - najmä v Dunajskej Strede to bolo pravidlom," hovorí futbalový priaznivec.
Fanúšikovské kotly, ako sa hovorí zoskupeniu ultrafans v hľadisku štadióna, majú medzi divákmi povesť chuligánov a bitkárov, ktorých šport zaujíma z celej akcie najmenej. Nie je to celkom tak.
Ultras fandia počas celého zápasu. Pripravujú vlajky, pyrotechniku, zháňajú a vyrábajú transparenty, vymýšľajú chorály - popevky. "Uprednostňujeme futbal, ale ak sa vyskytne v blízkosti bitka, nestojíme bokom," hovorí ultrafans banskobystrickej Dukly, ktorého klub sa pomenoval Red White Angels. Aj on sa prezentuje len pod menom klubu ako UltrasBB. Na stretnutie prišiel v bielo-červenom klubovom šále, nosí ho stále.

Ultras na výsledku nezáleží
"Ultras majú na háku, či naše družstvo vyhrá, alebo prehrá, my fandíme vždy, nezáleží na výsledku. Na štadión chodíme pobaviť sa, zaspievať si. Nikdy nenadávame na hráčov ako hrajú," vysvetľuje rozdiel medzi ultras a ostatnými fanúšikmi.
Aj medzi ultras a bitkármi je rozdiel - bitkári, čiže hools, sa málokedy dostanú až na samotný štadión. S bitkármi z druhej bandy si dohodnú stretnutie na tajnom, odľahlom mieste a skončia buď v policajných vozoch, alebo v najbližšej krčme.
Zápasy v Bratislave banskobystrickí RWA vynechávajú. "Slovanistickí chuligáni vždy pred zápasom zavolajú, či sme ochotní pozbierať sa na bitku," hovorí UltrasBB. "Nedá sa povedať nie, také slovíčko nepoznajú. Buď sa im postavíme, alebo sa s nami aj tak pobijú. Naposledy v jeseni si na nás Interi počkali. Pobrali nám dresy, šály, zástavy - to sa cení ako korisť. Ukoristené vlajky zavesia počas zápasu dole hlavou, a potom ich spália alebo vyvesia v klube."

Bitkárske rituály
Slovanistickí hools majú povesť vyhlásených bitkárov. Svedčí o tom aj text na ich webstránke, v ktorom hodnotia práve RWA: "Bystričania, ako sami uvádzali, ešte len začínajú, ale s pravidlami a férovosťou to až preháňajú, veď chuligánstvo nie je len o tom, je to o agresii a nenávisti a práve tá mi u nich trochu absentovala."
Podobne divoké je to aj pred zápasmi v Trnave. UltrasBB hovorí, že ak chcú ultras vidieť športový zápas, musia so sebou vziať aj ľudí, ktorí sa chcú pobiť.

Stretnutie dvoch klubov má svoje rituály. Cez e-mail alebo mobily s nepoužívaným číslom si dohodnú miesto, kde nebudú policajti. Podľa nášho fanúšika sa niektorí aj poznajú, ale vtedy na to zabudnú. Mnohí z nich cvičia bojové športy.
Dva týždne pred zápasom zisťujú hools oboch klubov, koľkí sú ochotní postaviť sa zoči-voči druhému táboru. Dohodnú si počet ľudí, aby ich bolo narovnako. Dôraz sa nekladie na vek, len na počet. Môžu sa dohodnúť aj na zbraniach - väčšinou reťaze, opasky, boxery, bejzbalové palice.
V bitke platí dohoda - ak niekto vyhlási koniec, znepriatelené skupiny si podajú ruky a idú spolu na pivo. Priebeh stretnutia fotia a nakrúcajú ich fotografi.

Policajti sú acab
Ani ultrafans nie sú neškodní chlapci mávajúci zástavami. Ako spomínal člen RWA, ak sa vyskytne bitka, pridajú sa. Na policajtov spoza plota pokrikujú šifry "acab", čo v preklade znamená "poliši sú bastardi".
Okrem toho im často hrozia pokuty za pyrošou. Všimnite si hustý dym v hľadisku na fotkách z dôležitých zápasov - to ultras odpaľujú "pyro". "Robíme to pre atmosféru. Lietajúce rakety sa nesmú používať, len také, čo sa držia v ruke. Alebo sa niekam hodí dymovnica, ktorá nikomu nemôže poškodiť," hovorí UltrasBB. "Pyro si vyrábame sami, stačí zohnať dusičnan draselný a cukor, nie je to ťažké."
Hovorí, že dym vie ľudí v hľadisku viac vyhecovať a lepšie zafandia. "Ak hodíme do blízkosti súperovej bránky dymovnicu, brankár horšie vidí, a tým pomôžeme družstvu. Za to sú teraz už pokuty od vedenia klubu."

Chodili aj na ženskú hádzanú
Zaujímavé je, že ak hrá reprezentačný výber Slovenska, všetky nepriateľské kluby sedia vedľa seba a spoločne povzbudzujú. Vek ultras sa pohybuje medzi 16 až 30 rokov, od pubertiakov po otcov rodín. Sú medzi nimi aj ženy a dievčatá, no bitky vynechávajú.
Fanúšik s krycím menom UltrasBB má problém s násilím na štadiónoch vyriešený: "Kto sa nechce biť, ten sa nebude. Závisí od povahy človeka, či sa nechá vyprovokovať." Treba dodať, že burcujúcej atmosfére na štadiónoch musia odolávať aj väčší pacifisti než ultrafans s vlajočkami a bubnami.
Najväčšou pohromou pre fanúšikov je, ak ich mužstvo vypadne z ligy. To potom riešia tak, že chodia skandovať na iné športy. Trebárs aj na ženskú hádzanú. "Naše tvrdé jadro však vykrikovalo sprostosti a potom nás nechceli pustiť na zápas," hovorí Ultras BB.
Čo hovoria na agresívne povzbudzovanie samotní hráči? Niektorí prídu k plotu "ťuknúť si" s fanúšikmi ruky, alebo pobozkajú zástavu. Brankár Banskej Bystrice hovoril, že cez zápas počúva, čo skandujú a na najlepších pokrikoch sa potom bavia so spoluhráčmi v šatni.

Pivo a párky neďaleko
V súčasnosti sa chodí viac na hokej, lebo futbal nemá vysokú úroveň. Najväčších odborníkov má hokej v najmenej športovo vyzerajúcich ľuďoch. Starý pán na lavičke rozhnevane máva bakuľou na rozhodcu a v tú chvíľu si konečne rozumie so spolusediacimi o dve generácie mladšími.
Samozvaní hokejoví tréneri - momentálne na voľnej nohe - sa grupujú pri vchode do bufetu, odkiaľ je blízko nielen k hracej ploche, ale aj k pivu a párkom. S ironickými úškľabkami komentujú nešikovné počínanie hráča alebo rozhodcu a pravidelne znie veta: "Keby som bol ja dole..."
Kto je tá väčšina publika v hľadisku, ktorá vyjde zo štadióna a premení sa na bežných ľudí rozchádzajúcich sa domov?
"Vždy som rád chodil tam, kde bolo veľa ľudí a kde sa dalo spoločne kričať, spievať, skandovať a vyjadrovať svoju príslušnosť ku klubu a nášmu spoločnému cieľu - pomáhať nášmu mužstvu k úspechom," hovorí bratislavský hokejový a futbalový fanúšik-tridsiatnik. Je presvedčený, že intenzívne povzbudzovanie plného hľadiska motivuje hráčov na lepšie výkony.

Futbalovému klubu Slovan začal pravidelne fandiť odvtedy, čo postúpili z prvej slovenskej ligy do federálnej súťaže. "Myslel som si, že futbal bude ľudí lákať jedine za totality, keď neboli iné formy zábavy, ale stal sa pravý opak," spomína fanúšik na to, keď Slovan v roku 1992 vyhral titul majstra ČSFR. "Po poslednom víťaznom zápase pochodovali priaznivci Slovana ulicami Bratislavy. Skandovali slogany, vyvolávali na slávu hráčom i úspešným trénerom a spontánne rozprúdili oslavy titulu na Námestí SNP."

Filmy s fans tematikou

Proč?
Najstarším filmom s tematikou fanúšikov a chuligánov je československá snímka Proč? z roku 1987. Námet Radka Johna nakrútil Karel Smyczek. Na príbehu vlajkonosičov, cestujúcich vlakom na zápas, ukázali v tom čase bez prikrášľovania realitu života učňovskej mládeže, hľadajúcej si svoju identitu.

Non plus ultras
Vlani vzniklo v Česku niekoľko filmov na túto tému. Non plus ultras režiséra Jakuba Sluku hovorí o osamelom mužovi, ktorého zbijú sparťanskí fanúšikovia patriaci k tvrdému jadru. Muž sa ocitá vo svete, ktorý doteraz nepoznal, a pozoruje partiu starnúcich chuligánov. Vo filme sa objavia aj anglickí hooligans, idoly všetkých tvrdých fanúšikov, aj cesta sparťanov na zápas s Baníkom Ostrava. Režisér Sluka kedysi sám patril k aktívnym futbalovým fanúšikom.

Mistři
Tento film ukazuje šport a jeho fanúšikov z iného uhla: v takmer vyľudnenom pohraničí žijú poslední osadníci. Schádzajú sa v miestnej krčme pri televízore, kde sledujú majstrovstvá sveta v hokeji. Zaujatosť hrou sa prelína s reálnym životom mužov, prilepených k televíznej obrazovke. Réžia Marek Najbrt.

Horem pádem
Aj vo filme tvorivej dvojice Petr Jarchovský - Jan Hřebejk vystupuje futbalový chuligán, ktorý neskrýva svoje rasistické presvedčenie. Je ním Jiří Macháček, filmový manžel Milušky, ktorá od prevádzačov kúpi strateného dvojmesačného indického chlapčeka.

101
O inom type fandenia je film 101, kultová vec fanúšikov britskej kapely Depeche Mode. 101 je kronikou cesty skupinky fanúšikov, ktorí v súťaži vyhrajú lístky na ich koncert v rámci turné Depeche Mode po Amerike v roku 1988. V snímke sa prelína svet fanúšikov so zákulisím kapely, všetko vyvrcholí na koncerte v Pasadene. Depešákom v autobuse skrížia cestu metalisti, ktorí idú na koncert Guns'n Rosses. Šialenstvo a hystéria vrcholí na pódiu i pod ním, vo vypredanej hale, keď všetci mávajú rukami a zborovo spievajú Never Let Me Down Again.

Fanúšikovia sú verní, aj keď je už preč

FC DM, to nie je dánsky futbalový klub. To je slovenský hudobný Fun club Depeche Mode.
V osemdesiatych rokoch sa mládež navzájom často oťukávala otázkou: "Si depešák alebo metalista?" Od tých čias síce britská synthypopová kapela Depeche Mode viackrát radikálne zmenila zostavu, DM friends - priatelia, ako sa nazývajú, fungujú ďalej.
Obdobie, v ktorom Depeche Mode a s ňou aj fanúšikovia zažili najväčší boom, bolo niečím výnimočné a očarujúce, myslí si Richard Debnár, predseda slovenskej pobočky FC DM Friends v Martine. "Tí, čo sa zúčastnili na prvom koncerte DM v Prahe, určite vedia, o čom hovorím. Už cesta vlakom z Banskej Bystrice do Prahy dávala vedieť, že na takom celoživotnom zážitku sa len tak ľahko znova nezúčastním," hovorí dnes 36-ročný muž, ktorý má ženu a tri deti. O kultovú skupinu sa zaujíma dvadsať rokov.

Prvý fanklub Depeche Mode vznikol ešte v bývalom Československu, keď kapela zo Západu tesne pred revolúciou odohrala v Prahe svoj prvý koncert.
Kto je fanúšik DM? Ten, kto má rád hudbu tejto kapely, oblieka sa do čierneho, nosí účesy ako jeho obľúbenci a preberá ich názory na svet?
"Určite je už preč ošiaľ z rokov 1988 - 1991, keď boom okolo Fans DM na Slovensku a v Čechách gradoval," hovorí Debnár.
Pre depešákov bola farbou číslo jeden čierna a všetci vyzerali ako spevák Dave Gahan alebo duša kapely Martin Gore. Každému muselo byť na prvý pohľad jasné, že vidí fanúšika DM.
Aj priaznivci "depešákov" sa delia na tých, ktorým ide o samotný produkt ich miláčikov - v tomto prípade hudbu, a tých, ktorí príslušnosť k nejakému trendu, prúdu alebo klubu pochopili ako životný štýl a dávajú ho patrične najavo. "To sú fans, ktorí pozorne sledujú módne, hudobné, životné dianie okolo kapely DM a podľa toho sa obliekajú, vystupujú na verejnosti a správajú sa. Dnes je už ťažké odhadnúť, kto je a kto nie je fanúšik DM," dodáva Debnár.
Začiatkom deväťdesiatych rokov mal československý Fan club DM okolo 3000 členov. Robil to, čo fankluby rôznych idolov na celom svete: spájal priaznivcov tejto hudby, predával diskografiu, suveníry, tričká, vydával časopis Halo. Dnes jeho slovenská pobočka využíva na tento účel vlastnú internetovú stránku. Členovia klubu sa dodnes zúčastňujú na tematických párty po celom Slovensku, zbierajú CD, DVD, chodia na koncerty svojich obľúbencov.

"Na Slovensku sa nám podarilo zorganizovať v roku 1991 DM Party spojenú s koncertom skupiny Oceán v športovej hale vMartine. Prišlo 3120 platiacich návštevníkov." Záznamy DM Party z rokov 1999 - 2001 zaslali priamo do vydavateľstva Mute a anglického FC Bong so žiadosťou o doručenie členom kapely. "Po spätnej odpovedi viem, že sa tak stalo," hovorí Debnár o jednom zpokusov, ako nadviazať kontakt.
Dave Gahan aspol. sa zvykli pred koncertom stretnúť s organizátormi miestneho fanklubu. "Komu sa to podarilo, má svoj sen splnený. A pár fotiek s kapelou vo svojom albume."

Ako delí fanúšikov hokeja/futbalu ich kolega, bežný divák:
Dôchodcovia
- majú zľavy a veľa času, tak si idú v sobotu poobede posedieť na tribúnu. So starými kamarátmi si zaspomínajú na staré časy, keď ešte hrali Golonka, Dzurilla, Starší, Popluhár, Vičan, Laskov, ktorých považujú za hokejových či futbalových bohov.

Tatkovia
- na ligu často idú so svojimi potomkami, ktoré im zverili manželky. Deti to na štadióne nebaví, preto ich otcovia podplácajú malinovkami a sladkosťami.

Vyslúžilí fanúšikovia
- mladí muži od 20 do 30 rokov, ktorí sa už cítia pristarí na to, aby chodili poobliekaní v drese a boli súčasťou kotla. Kedysi fandili, na šport sa pozerajú celkom radi a hlavne si zvykli pravidelne naň chodiť.

Pubertiaci
- to sú všetci tí, ktorí fanúšikovstvo berú vážne, čo je zrejmé nielen podľa oblečenia, ale aj ochoty vykričať si hlasivky a nadšene trieskať do bubna a pokúšať sa do svojho povzbudzovania zapojiť aj ostatných prítomných. Mladí sa skrátka starajú o atmosféru na štadióne - bez nich by to nebolo ono.

Televízaci
Tí, čo pozerajú zápasy v telke, sú tiež fanúšikovia, ale sú leniví chodiť na štadión a vyhovárajú sa na to, že v televízii si môžu akcie a góly lepšie vychutnať a vidia do tváre hráčom.

Fanúšikovia na webe
Svoje webové stránky majú rôzne skupiny fanúšikov. Keďže internetový priestor je monitorovaný správcami, mnoho stránok bolo zavretých pre porušenie pravidiel - často ide o rasistický obsah stránok. Napriek tomu sa dá s ľahkosťou vyhľadať dosť stránok ultrafanúšikov a hools - chuligánov, ktoré šíria násilie detailným opisovaním a fotodokumentáciou pouličných bitiek, vulgárnymi a agresívnymi vyhrážkami alebo heslami používajúcimi nemecké „heil".
Na stránke fanúšikov FC Slovan (http://hooligans.o-f.com/) je napríklad takáto báseň, pôvodne v angličtine:

Ak sa niečo stane stretnete nás tam.
Vždy vpredu, tvárou vtvár.
Pouličné bitky - to je celý náš svet.
Policajné sirény, trieštiace fľaše.
Päste a nože, palice areťaze.
Oceľové špice topánok, krvavé škvrny.
Pouličné násilie, vrchol šialenstva.
Boží poslovia sú krvichtiví.