"Durasovej výpoveď je výsostne básnická, aj keď, ako povedal Claude Roy, autorka vo vrecku nenosí legitimáciu básnika," hovorí prekladateľka MICHAELA JUROVSKÁ o slávnom a neskôr aj úspešne sfilmovanom románe Marguerite Durasovej Milenec. Nové vydanie prekladu Michaely Jurovskej vyšlo v minulých dňoch v Svetovej knižnici SME.

K románu ste sa vrátili takmer po dvadsiatich rokoch. Ako ste ho vnímali vtedy a dnes?

Ako zrelý plod Durasovej životnej a autorskej skúsenosti, na tom sa nič nezmenilo. Kedysi ma nadchla najmä spisovateľkina otvorenosť a zároveň jemnosť vo vykreslení takzvanej zakázanej lásky, dnes jasne vidím, že jadrom knihy i celej Durasovej tvorby je rodinná anamnéza pripomínajúca antickú tragédiu.

Konkrétne?

Ovdovená matka s tromi deťmi vo francúzskych kolóniách v Ázii, jej chudoba a šialenstvo, bolesť dcéry pre matkino nepochopenie a nelásku, stratený raj detstva s milovaným mladším bratom a hrôza zo staršieho brata, a k tomu obrovský vzdor. Rozhodnutie písať a predčasná sexuálna iniciácia s potláčaním citov pre agresívnosť a rasizmus okolia.

Ste aj prekladateľkou viacerých Durasovej divadelných hier a zostavovateľkou prvého slovenského výberu z jej dramatickej tvorby, ktorý nedávno vyšiel v Divadelnom ústave. Majú tieto hry šancu uplatniť sa v slovenskom divadle?

Durasová nepíše duchaplné konverzačky, bujaré frašky ani komédie s pesničkami, na ktoré sa viac-menej obmedzuje repertoár našich divadiel. Mapuje vnútorný tieň človeka a hovorí o tom najpodstatnejšom - o túžbe a bolesti, láske a smrti, pamäti a zabudnutí. Vyžaduje si maximálnu interpretačnú citlivosť a pokoru zo strany režiséra a hercov, podriadenosť umeleckému slovu a jeho sugescii. Ale to sa v slovenskom divadle veľmi nenosí.

Výnimka však potvrdzuje pravidlo, nie?

Áno, Kino Eden zaradené do výberu v preklade Beaty Panákovej uviedlo pred tromi rokmi bratislavské Štúdio 12.

Ako jedna z mála sa venujete umeleckému prekladu "na plný úväzok", to znamená, že nemáte nijaké iné zdroje príjmu. Ako sa z toho dá vyžiť?

Za preklad umeleckej prózy, neveršovanej drámy či esejí stále dostávame almužnu, a čo je najhoršie, neberie sa ohľad ani na myšlienkovú a estetickú náročnosť originálu, ani na vzdialenosť cieľového jazyka od východiskového, ani na prekladateľov výkon a renomé. Trh je malý, náklady nekomerčnej literatúry sú nízke, knižnice nemajú na nákup kníh peniaze. Navyše nám konkurujú české preklady.

Aké je vôbec u nás spoločenské postavenie prekladateľov?

Vypovedá o ňom už spomínané finančné podhodnotenie i fakt, že umelecký prekladateľ zostáva najčastejšie v anonymite, akoby vôbec neexistoval. Dokonca aj keď prekladateľa ocenia, zverejní sa informácia, že nie konkrétny človek, ale kniha dostala cenu za preklad. Umelecké slovo, ba slovo ako také nemá podľa mňa na Slovensku nijakú váhu.

Môžete porovnať svoje skúsenosti s prácou prekladateľa umeleckej literatúry v zahraničí?

Napríklad, vo Francúzsku sa prekladateľské združenia zmluvne dohodli s národným syndikátom vydavateľov na pravidlách hry vrátane honorárového rozpätia a záväzného uvádzania prekladateľovho mena na obálke knihy, v médiách a všade inde. U nás je to ešte vždy hudba budúcnosti, hoci už pätnásť rokov funguje Slovenská spoločnosť prekladateľov umeleckej literatúry.

Prečo to teda robíte?

Prečo herec hrá, režisér režíruje, dirigent diriguje, muzikant muzicíruje? Umelecký preklad je síce na Slovensku oproti ostatným interpretačným umeniam popoluškou, je však dobrodružstvom poznania a rozkošou z objavovania pre seba a zároveň pre iných. V malej krajine s diskontinuitnou históriou a málo diferencovanou pôvodnou tvorbou a kultúrou zohráva nezastupiteľnú úlohu.

Akú?

Rozširuje náš obzor, podnecuje a cibrí jazyk, myslenie, cítenie, duchovne i esteticky nás obohacuje.

Autor: Anna Grusková(Autorka je teatrologička a prekladateľka)