krutý likvidátor svojich protivníkov a obratný minister zahraničia ZSSR prežil druhú polovicu svojho života v strachu a zúfalstve. Zradil nielen sám seba, ale možno i jedinú osobu na svete, ktorú skutočne miloval. Svoju manželku. Molotov sa narodil 9. marca 1890, pred 115 rokmi.
Molotov mal obrovské skúsenosti s politickými represiami. V 30. rokoch sám horlivo posielal na smrť stovky súdruhov, ktorí zradili myšlienku strany. Počas svojej štyridsaťročnej straníckej kariéry (do strany vstúpil, keď mal 16 rokov, ešte ako Vjačeslav Skrjabin - pseudonym Molotov začal používať v roku 1915) sa zúčastnil na mnohých nespravodlivých procesoch, takže musel vedieť, že nebezpečenstvo hrozí každému. I jemu.
Dlho však hviezda Vjačeslava Michailoviča stúpala. Hoci dušou nevojak, mal pred 2. svetovou vojnou i počas nej ako minister zahraničia stále významnejšie slovo. Ale vôbec nie preto, že je po ňom pomenovaná jedna z najznámejších protitankových zbraní - Molotovov kokteil.
Prečo sa po ňom hovorí obyčajným fľašiam naplneným zápalnou zmesou nie je presne známe. Niektorí tvrdia, že jednoducho preto, že jeho meno bolo vo vojne symbolom dokonalého používania diplomatických zbraní, a tak sa rozšírilo i na zbrane skutočné. Iné dobové dokumenty však dokazujú, že to on sa v roku 1941 pokúsil zaviesť výrobu fliaš so zmesou vo veľkom.
Jeho vynález to nebol. Podobné výbušné kokteily sa používali už vo fínskej vojne a podľa niektorých zdrojov to boli Fíni, kto ich vymyslel. Hovorili im údajne kokteily pre Molotova.
Z politického hľadiska je oveľa dôležitejšia dohoda z roku 1939, ktorá je dnes známa ako pakt Molotov-Ribbentrop. Moskva a Berlín si rozdelili Európu. Lenže už 22. júna 1941 Molotov musel prečítať v rozhlase pamätný prejav o napadnutí Sovietskeho zväzu fašistickým Nemeckom. Krajina bola vo vojne, Molotov na vrchole slávy.
Po vojne Stalin odišiel na dlhodobý odpočinok. Molotov chodil na slávnostné recepcie, kde sa diplomati spojeneckých krajín radovali zo spoločného víťazstva. Denník Daily Herald vtedy napísal: "Politické vedenie Sovietskeho zväzu sa nachádza v rukách Molotova."
Paranoický Stalin usúdil, že Molotov sa uchádza o jeho kreslo. "Nemôžem pokladať takého súdruha za svojho prvého zástupcu," píše do Moskvy. Chladnokrvný, dokonale sa ovládajúci Molotov, prezývaný pre svoju pracovitosť "kamenný zadok", sa rozplakal a poslal Stalinovi telegram: "Pokúsim sa činmi zaslúžiť si tvoju dôveru, v ktorej každý jednoduchý boľševik vidí nielen obyčajnú osobnú dôveru, ale dôveru celej strany, ktorá je mu drahšia než môj život".
Stalin mu nedal šancu. Vo svojej chorobnej vášni pomstiť sa, vymyslel plán skutočne diabolský. Rozhodol sa udrieť na najcitlivejšie miesto - zničiť Molotovovu manželku Polinu, najelegantnejšiu ženu v ZSSR.
Polina Semjonova Žemčužina-Kachovská nebola domáca panička. Dokonca sa s ňou radil i Stalin, a keď mu vysvetľovala, že sovietske ženy potrebujú okrem mydla i parfumy, urobil z nej šéfku sovietskej parfumérie. Neskôr ju povýšil na ministerku rybného hospodárstva. Lenže už v roku 1939 ju politbyro začalo podozrievať zo špionáže. Polina neskrývala svoj židovský pôvod.
O niekoľko rokov neskôr o jej vine hlasovalo politbyro a všetci vedeli, že to môže byť i hlasovanie o živote a smrti. Hlasoval i Molotov. Dokázal výnimočnú statočnosť - zdržal sa.
Ostatní súdruhovia boli zdesení. Ako to, že city k žene sú u partajného funkcionára silnejšie než city k strane?! Molotov sa spamätal: "Zdržal som sa a pokladám to za politickú chybu," píše Stalinovi. "...teraz hlasujem za rozhodnutie ÚV..." Molotov sa zriekol vlastnej ženy, ktorú bezpochyby miloval.
Polina sa v ten istý deň odsťahovala k príbuzným a o týždeň ju zatkli. Potom ju poslali do vyhnanstva do Kazachstanu a po niekoľkých rokoch na ňu ešte vytiahli vlastizradu. Keď sa konečne vrátila domov, začala ju zožierať rakovina.
Zbabelosť Molotovovi nepomohla. Po nedávnej vzbure proti Chruščovovi v roku 1957 z neho urobili veľvyslanca v Mongolsku a nakoniec ho v roku 1962 vylúčili zo strany. I keď ho síce neskôr rehabilitovali, pocitu viny za osud Poliny sa nikdy nezbavil.
Zajtra - Michal Tučný
Autor: agentúra Epicentrum pre SME
