1. máj - aj dnes niekedy vyzerá ako kedysi. ILUSTRAČNÉ FOTO - ARCHÍV TASR
Prvého mája bola nedeľa. Davy ľudí vychádzali do bratislavských ulíc pozdraviť predstaviteľov našej šťastnej prítomnosti. Aj my dvaja sme prišli na školský dvor, aby sme sa zapojili do organizovaného sprievodu.
Sprievod sa skončil pre našu školu pomerne rýchlo. Boli sme v dave medzi prvými a tribúnu sme minuli hneď na začiatku. Triedna učiteľka zavelila rozchod, vrátili sme vypožičané zástavy do Zväzarmu a... my dvaja sme sa vrátili späť na Námestie SNP.
Prišlo nám na um, že by sme si mohli originálne splniť úlohu z jazyka slovenského - napísať interview. Najprv sme oslovili postaršieho milicionára, ale odmietol na otázky odpovedať. Tak sme si povedali, že to skúsime s nejakým tajným, iste ich je tu plno. Ale ako ich spoznať?
Postavili sme sa teda na roh Kolárskej a Heydukovej a snažili sme sa prilákať pozornosť: veľmi okato a nápadne sme si začali do zošita zakresľovať čiary, písmená, číslice, a potom sme "porovnávali" nákres s reálom. Po chvíli už stál pri nás pán v civile. Vzal nám zošit a skôr, než sme ho stihli požiadať o interview, uniformovaní príslušníci nás posadili do auta a začal sa vyšetrovací kolotoč U dvoch levov.
V oddelených miestnostiach sa nás päť-šesť príslušníkov pýtalo na najnemožnejšie nezmysly, ktoré si potom navzájom porovnávali. Špeciálna pyrotechnická jednotka prezrela susedné budovy okolo tribúny, či v nich nie je skrytá výbušnina. Policajti predviedli našu slovenčinárku na výsluch (pre domácu úlohu - interview). Nakoniec sme strávili noc v cele predbežného zadržania. Našim rodičom poskytli prvé informácie až večer. Dvaja policajti zazvonili u nás doma a naši sa dozvedeli, že "váš syn roznášal fašistické letáky".
Príbeh je dlhší a obsahuje mnoho (dnes už) zábavných zvratov, ale mne sa najviac páčila jeho matematická pointa. Navštevovali sme matematickú triedu v GAMČA, matematika bola naším hobby. Kým normálni ľudia poznajú pí (3,14) na dve desatinné miesta, my sme sa zabávali tým, že sme sa učili desiatky ďalších desatinných miest. Ešte dnes by som ich zvládol asi päťdesiat. No a z tejto sady číslic sme vybrali šesť, ktoré sme si zaznačili do zošita predtým, než nás zadržali.
Šesť číslic - to by mohlo byť telefónne číslo, povedali si policajti a začali zisťovať, komu patrí. Našli nejakého človeka a predviedli ho na výsluch. My sme tvrdili, že je to časť desatinného rozvoja pí a že sme si to "telefónne číslo" vlastne vymysleli. "Vy si nemôžete vymýšľať telefónne čísla," kričal na nás vyšetrovateľ. A druhý dodal: "Pí je 3,14, a nie toto šesťciferné číslo!"
Začal som mu vysvetľovať, že "toto šesťciferné číslo" sa nachádza ďaleko za desatinnou čiarkou a predviedol som mu pamäť na čísla. To ho zaujalo, skúšal ma desatinný rozvoj pí odpredu a odzadu, keď tu sa zrazu otvorili dvere a došiel najbystrejší z vyšetrovateľov. Pozrel si papier s poznačenými číslami a s plnou vážnosťou povedal:
"Pí je dvadsaťdva sedmín. My si to číslo vynásobíme siedmimi a nech vás Boh chráni, ak to nebude dvadsaťdva!"
szalay.blog.sme.sk
Autor: TOMÁŠ SZALAY
