A hneď mu ho aj prvý raz zmäkčili. Zarátali doň tri týždne naivného čakania na zázrak v analýze B-vzorky, počas ktorého klub Hanzala v strachu nestaval a on bez hanby vyhlasoval "nie som narkoman, nič som nefajčil". Po dvoch týždňoch zatĺkania sa hriešnik priznal a oni ho poľutovali.
No dobre. Po tridsiatich šiestich dňoch však Hanzalovi disciplinárka Pro Hokeja ešte zmäkčila dištanc: na "emdéžet" je voľný. A to už dobré nie je - to je priam škandalózne.
Hokej sa postaral o unikát. Za dvanásť rokov existencie Slovenskej republiky ani jedinému športovcovi trest za dopingový hriech neznížili. Má to svoj dôvod. "Skrátiť trest možno len na základe preukázania nových a závažných skutočností," pripomína generálny sekretár Antidopingového výboru SR Miroslav Motyčík.
Vladimír Paštinský, riaditeľ spoločnosti Pro Hokej a zároveň šéf disciplinárky (čudná kumulácia funkcií), použil presne tie slová: na základe závažných a nových skutočností. Nepodložil ich však nijakým presvedčivým argumentom.
Deň predtým ten istý pán v prítomnosti hokejových osobností spúšťal kampaň Bavme sa hokejom. "Slušní nech ukážu na neslušných," vyzýval. O deň ním vedená komisia vyniesla veľmi neslušný verdikt.
Bavte sa hokejom, a keď si pri ňom pofajčíte marišku, stihne vás ešte nižší trest, ako je najnižší. Disciplinárka Pro Hokeja postavila doping a drogy na roveň faulu na vylúčenie či papuľovaniu rozhodcovi. Po polovici trestu môžete požiadať o odpustenie jeho zvyšku.
V hokeji sa tomu hovorí zakázané uvoľňovanie.
