BRATISLAVA – Z pohľadu základných ekonomických ukazovateľov vychádza rok 2001 lepšie ako rok minulý. Budúci rok by mal byť ešte lepší.
Analytik Tatra banky Róbert Prega si však nemyslí, že občania berú tieto čísla príliš vážne. „Väčšina obyvateľov nevie, že inflácia sa znižuje a rast HDP sa naopak zrýchľuje. Bežnému občanovi tieto čísla veľa nehovoria. Väčšiu úlohu tu zohráva pre Slovensko typický pesimizmus.“
Z hľadiska ekonomických ukazovateľov sa situácia zlepšuje aj vo faktoroch, ktoré hovoria o zlepšení priemernej životnej úrovne. Ide predovšetkým o priaznivý vývoj reálnej mzdy, stabilizovanie nezamestnanosti a pokles inflácie. Napriek tomu to podľa prieskumov vidia ľudia inak.
Podobné otázky kládli agentúry aj občanom okolitých transformujúcich sa krajín. Z porovnania odpovedí a skutočnej situácie vyplýva, že Slováci sú už niekoľko rokov za sebou pesimisickejší ako susedné národy. „Máme jednoducho sklon vnímať veci čiernejšie, ako skutočne sú,“ hovorí Prega.
Štatistika však nehovorí o všetkom a dôležité je pozerať sa aj na nedávnu minulosť. V roku 1999 sme zaznamenali výrazný prepad reálnych miezd. Ich mierny nárast v poslednom období ľudia až tak intenzívne nevnímajú. „Dôležité je, aby sa udržali zlepšujúce sa trendy aj dlhodobo. Aj zmena nálad obyvateľstva bude postupná,“ uzavrel Prega.
Za najvážnejší problém slovenskej ekonomiky považuje väčšina obyvateľov mieru nezamestnanosti. Vo väčšine slovenských rodín je niekto nezamestnaný, a to vyvoláva pesimizmus vysokého percenta Slovákov. Radikálne zlepšenie analytici neočakávajú.
Prieskum názorov ľudí nepotvrdzuje ani rast štatisticky vykazovanej reálnej mzdy. „Ako problém vnímam samotné štatistické vykazovanie, ktoré je nepresné. Vývoj mzdy treba vykazovať takzvanou mediánovou metódou. Skreslenie spôsobuje to, že mzda významne rástla iba malej skupine zamestnancov, mnohým naopak klesla. V súhrnnej štatistike to nevidíme. To znamená, že rast reálnej mzdy v skutočnosti zasiahol iba malú časť obyvateľstva. Trúfam si povedať, že realita je horšia. Na druhej strane existuje v slovenskej spoločnosti taký fenomén, že aj keby väčšina ľudí pocítila skutočné zlepšenie, prieskumy by stále hovorili o nespokojnosti,“ povedal Marek Jakoby.
Analytici sa zhodujú na tom, že ak by neboli makro ukazovatele priaznivé, percento nespokojných ľudí by bolo ešte vyššie.
SYLVIA FRANKOVSKÁ, lekárka, Bratislava: „S manželom a dvomi deťmi sme tento rok žili problémami, ktoré sa netýkajú peňazí. Ide skôr o zdravie, ľudské hodnoty, priateľov, ktorí odišli z práce. S peniazmi sme vyšli tak, že sme nemali pocit, že by nám čosi chýbalo, ale my nevyžadujeme prepych. Chcem, aby sme sa normálne najedli, zaplatili byt a splátku za auto, ktoré sme si po šesnástich rokoch manželstva zaobstarali. Asi sme neštandardná rodina, nenaháňame sa za statkami. Nerobili sme si žiadne veľké plány do budúcna, popri splácaní dlžôb sme prežili natesno. Na chodbe je stará skriňa, nemáme dostavané jadro.“
ĽUDMILA RAČKOVÁ, dôchodkyňa, Rovňany: „Nepocítili sme žiadny nedostatok, tento rok hodnotím celkom kladne. Keby som bola sama, bolo by to aj s peniazmi horšie. Patríme k dôchodcom, ktorí sú v tej lepšej skupine. Navyše, ak na niečo potrebujeme viac peňazí, pomôžu nám deti. V tom je možno rozdiel – mnohí iní vypomáhajú svojim deťom. Vieme si aj privyrobiť. Muž chodí do autoškoly a ja robím niečo pre obec, bola som vo volebnej komisii. Osobne nepoznám chudobných ľudí. Problémy majú tí, ktorí si nevedia peniaze zadeliť, niečo aj prepijú a spoliehajú sa na štát. Inak je to v politike. Pociťujem totálne sklamanie z koalície. Prekáža mi najmä to, že sa dopúšťa takých istých chýb, aké vyčítala Mečiarovej vláde – napríklad korupcie, protekcionizmu. Je aj nedôsledná v doťahovaní predsavzatí, ktoré sú síce dobré, ale zostali nenaplnené.“
VLADIMÍR LÍŠKA, Cabaj-Čápor: „Myslím, že tento rok bol finančne náročnejší ako vlaňajší. Ceny šli hore, či už nájomné, stravné v škole pre deti a ďalšie. Obávam sa, že rok 2002 bude ešte horší. Nie je dôvod, aby sa ceny znižovali. A zrejme ani nebudem viac zarábať.“ Za prácou dochádza do Nitry, jeho manželka je zamestnaná len sezónne, keďže v regióne nie je dosť pracovných príležitostí. Má dve deti.
RUDOLF KNAP, nezamestnaný, Košice: „Mám byť slušný alebo úprimný? Bol to nanič rok. Vo februári mi zomrela manželka, v auguste som prišiel o zamestnanie, v októbri som nemal z čoho zaplatiť nájom, pôžičku, telefón, idú mi po krku exekútori. A pritom som vo veku, o ktorom sa hovorí: Mladosť v háji, dôchodok ďaleko. Som zúfalý nielen zo zložitej situácie, v ktorej som sa ocitol, ale z celkového vývoja na Slovensku. V roku 1998 som volil zmenu. Dočkal som sa jej, ale úplne naopak. Neostáva mi nič iné, ako predať byt, záhradu a vlastne všetko, k čomu som sa počas svojho života dopracoval. Poviem vám, nezvyknem roniť slzy. Ale na Vianoce, ktoré som strávil sám, som sa im veru neubránil.“
RICHARD KRAJNÍK, pracuje v poisťovni, Banská Bystrica: „Tento rok bol pre nás pomerne dobrý a úspešný. Manželka i ja sme zamestnaní, čo nám umožnilo uspokojiť väčšinu základných potrieb rodiny, najmä našich dvoch detí. To, čo zostalo sme investovali do seba a bytu. Ale výrazné zmeny k lepšiemu nevidieť. Náklady na štúdium staršej dcéry sa neustále zvyšujú. Mladšia v budúcom roku tiež nastúpi do školy. Ale oceňujem zmenu v systéme prídavkov na deti. Negatívom uplynulého roka je zvýšenie nákladov na fungovanie rodiny vôbec, najmä však na štúdium. Vo všeobecnosti nám však životná úroveň neklesla. Skepsou nás však napĺňa momentálne rozloženie politických síl.“ (wm, ger, rf)
Autor: Tomáš Kuča
