Pavel Vilikovský (1941), prozaik, publicista a prekladateľ, knižne debutoval v roku 1965 Citovou výchovou v marci, ďalšie knihy: Prvá veta spánku, Eskalácia citu, Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch, Večne je zelený..., Slovenský Casanova (s Lajosom Grendelom), Peší príbeh, Krutý strojvodca, Okrídlená klietka (s Tomášom Janovicom), Posledný kôň Pompejí, Vyznania naivného milovníka. Je laureátom Ceny Dominika Tatarku a mnohých ďalších literárnych ocenení. FOTO - ĽUBOŠ PILC |
"Sú chvíle, keď práve uskakujeme pred valiacim sa autom a nemáme pomyslenie na to, ako vyzeráme. No keď máme dosť času, prostriedkov a veľké zrkadlo, ten gýč nad nami spoľahlivo visí," hovorí spisovateľ PAVEL VILIKOVSKÝ, ktorému práve vyšla kniha poviedok Čarovný papagáj a iné gýče. Lebo gýč, ako hovorí, to je aj snaha páčiť sa. "Ale každý sa chce páčiť," dopĺňa vzápätí túto definíciu, o ktorej si rozhodne nemyslí, že je jediná a najpresnejšia.
Gýč je produktom modernej doby, v antike či umení čiernej Afriky sa o ňom akosi nehovorí. Čím to je?
Možno to súvisí aj s tým, že nás je čoraz viac a sme čoraz pohodlnejší. Každopádne je gýč ľudským vynálezom.
Znamená to, že ním môže byť len artefakt?
Predsa sa nedá obviňovať príroda napríklad z krásneho západu slnka, či jeleň z toho, že sa dôstojne pasie na čistinke pri jazere. Až ich zobrazenie môže byť smiešne či gýčovité.
Mnohým to však také nepripadá. Obstojí argument, že aj gýč dokáže rozdávať radosť?
Každý zdroj radosti by mal byť vítaný. Súhlasím s Célinom, že každý si zo zázraku zoberie toľko, koľko vládze, na čo stačí. Milovník gýča má rovnaké estetické pôžitky ako milovník vysokého umenia.
Nie je však pôžitok z hlbšej veci hlbší?
Nepochybne, ale kto bude vynášať tie rozsudky?
Kedy je teda gýč škodlivý?
Keď sa stáva kritériom, keď sa vnucuje, keď hrozí, že ním budeme pohltení, keď sa stáva prostriedkom manipulácie.
Gýčom sa však môže stať aj kvalitné umelecké dielo. Prečo?
Napríklad v jazykovej oblasti to poznáme ako klišé - často veľmi pôsobivý výraz sa neustálym, až nadmerným používaním sprofanuje. Je to svedectvo našej bezmyšlienkovitosti, automatického prijímania. A to sa môže odohrávať v akejkoľvek estetickej oblasti.
Za istých okolností teda môže vzniknúť z čohokoľvek?
Áno, na vine je naša pohotovosť nadchýnať sa niečím, čo už máme predžuté, čo si nevyžaduje námahu, aby sme to esteticky prežívali.
A ako sa stavať k autorom gýčov?
Väčšina diel s takouto nálepkou vzniká z čistých citov, ich autori idú nadoraz, robia, čo vládzu. Keď je niekto úprimne gýčovitý, nemožno ho veľmi viniť, hoci to treba pomenovať.
Mnohých zarazilo, že v názve vašej najnovšej knihy pomenúvate svoje texty gýčmi. Je to hra s čitateľmi?
Áno, ale otvorená hra, aby vedeli, na čo sa majú pripraviť.
A vedia?
Pravdupovediac, vznikol tu problém. Keď som teraz oznámil, že tam mám gýče, tak to vyzerá, akoby tie moje predošlé veci nimi neboli. Je to dosť potuteľné.
Nie je to skôr tak, že ten názov nik neberie vážne?
To by ma teda dosť mrzelo, keby som bol jediný, čo to berie vážne. Cítil by som som sa ako lotor voči čitateľovi, ktorý má dojem, že si ide kupovať umenie, a nie je včas varovaný.
A čo ak milovník gýča zostane sklamaný?
To je riziko podnikania.