hrôzou pozeral. Psychológ, ktorý by poradil, ako sa takémuto koncu vyhnúť, priestor nedostal.
Brutálnych a krvavých správ je v bulvárnom spravodajstve veľa. Smrť na obrazovke priťahuje pozornosť. „Častým ukazovaním záberov na mŕtvych vzniká riziko, že ľudia si zvyknú, prah citlivosti sa zníži a pôvodne vnímavého napokon nič nedojme," hovorí psychologička Eva Jaššová.
Smrť zo spravodajstva, pravdaže, vynechať nemožno. „Otázka však je, či tieto správy plnia nejakú funkciu a akú," myslí si mediálny analytik Školkay.
Podľa Jaššovej čierna kronika, informácie o tragédiách či vraždách ľudí učia, ktoré správanie bolo osudné pre niekoho vzdialeného. „Na druhej strane agresívny, drastický až sadistický charakter týchto správ môže ponúknuť podvedomé uspokojenie tým jedincom, ktorí pociťujú mierne zvrátené uspokojenie sledovaním agresie, ale majú túto tendenciu pod kontrolou, nikdy by sa takéhoto správania nedopustili. Pohľad na agresiu, ktorej sa dopúšťa niekto iný v televízii, však čiastočne uspokojuje ich nepriznané podvedomé sklony k agresii."
Známe sú prípady, keď agresívne činy v televízii sa stali vzorom pre ďalšie násilie. „Podľa poznatkov amerických psychológov tretina väznených za agresívne trestné činy konala na základe filmov," hovorí psychologička.
Pozitívum smrti na obrazovke
Zábery smrti na obrazovke však môžu mať aj pozitívnu reakciu. „Niektoré zábery zomierajúcich vojakov a najmä civilistov počas vojnových konfliktov môžu postupne vyburcovať verejnú mienku proti vojne," hovorí Školkay. Vo svojej knihe S nasadením života - od Vietnamu až po Bagdad o tom píše aj uznávaný vojnový reportér Peter Arnett.
Prvou vojnou, ktorá sa odohrávala aj na obrazovkách, bola vojna vo Vietname. Kamery každý deň zachytávali brutalitu na uliciach a televízne reportáže vyvolávali diskusie v celých Spojených štátoch.
Odvysielanie záberov zo zabitia amerického vojaka, spôsobilo v roku 1992 rýchlejšie stiahnutie USA zo Somálska. Šokujúce zábery z masakry na trhovisku v Sarajeve či správy o brutálnych udalostiach v Kosove síce nepomohli k ukončeniu konfliktu, no podľa Školkaya prispeli aspoň k tomu, že Európania a Američania sa začali v konflikte viac angažovať.
„Dokumentárne zábery na mŕtve telá v oslobodených koncentračných táboroch hovoria o holokauste a fašizme účinnejšie ako čokoľvek iné," myslí si Školkay.
Aké sú naše televízie?
Hranice, kam sa dá ísť, určuje zákon a divák, tvrdí Rolan Kubina šéfredaktor spravodajstva TV JOJ. „Hlavnou úlohou spravodajstva v komerčnej televízii je nielen informovať, ale aj udržať si diváka." Podľa toho sa dá ísť naozaj ďaleko - až k záberu na mŕtveho muža, ktorého zabil jeho sused, bezvládne telo a sinavú tvár bezdomovca, mŕtvu polonahú ženu, ktorú obžrali potkany. Priamo pred kamerou JOJ zomierala aj žena, ktorú krátko predtým dobodal jej manžel.
Markíza je v porovnaní s JOJ miernejšia, ale s dramatickým účinkom smrti tiež kalkuluje. Po víchrici v Tatrách začal redaktor svoje spravodajstvo stojac vedľa auta, v ktorom bol zakliesnený mŕtvy muž. Kamera ukáže detail ruky a od neho pomaly prejde na vedľa stojaceho redaktora, ktorý s rukou vo vrecku oznamuje, že „mohutné smreky, ktoré sa na auto vyvrátili, jeho vodiča prakticky odrovnali."
STV ukázala umieranie postreleného v centre Bratislavy pred štyrmi rokmi. V súčasnosti sa STV rovnako ako TA 3 „čiernym kronikám" vyhýbajú.
„Pokiaľ ide oSTV, je to v poriadku, Markíza je niekde v strede, TA 3 tiež, ale extrémom sa stáva skôr naša JOJ," hodnotí spravodajstvo slovenských televízií Školkay.
Čo je povolené?
Kde je hranica, ktorá by sa nemala prekročiť? Zákon o vysielaní a retransmisii, ktorým sa musia riadiť televízie, zakazuje „bezdôvodne zobrazovať scény reálneho násilia, kde sa nenáležitou formou zdôrazňuje skutočný priebeh umierania alebo sa zobrazujú osoby vystavované fyzickému či psychickému utrpeniu spôsobom, ktorý sa považuje za neoprávnený zásah do ľudskej dôstojnosti. Platí to aj vtedy, ak dotknuté osoby s takým zobrazením súhlasili".
Navyše, zobrazenie umierajúceho či mŕtveho je v rozpore s právom na zachovanie ľudskej dôstojnosti, ktoré zaručuje ústava a je súčasťou európskych a medzinárodných dokumentov.
Školkay hovorí, že pri vraždách, samovraždách, nehodách by sa malo rozlišovať, či ide o ľudí známych, alebo neznámych. „Ak by išlo napríklad o politika, tak sa môže ukázať viac vrátane tela. Aj to len vprípade, ak by to neboli priveľmi drastické zábery.
V prípade ľudí, čo nie sú všeobecne známi, by tváre nemali byť identifikovateľné a zábery by sa mali robiť z diaľky.
Na priveľmi šokujúce zábery by mali televízie navyše vopred upozorniť, keďže správy môžu pozerať aj deti.
A kde sú hranice podľa televízií?
„Prakticky nikdy neuverejňujeme detailné zábery na tváre alebo telá obetí, zachovávame maximálnu mieru anonymity a ľudskej dôstojnosti obeti, uprednostňujeme tzv. širšie zábery. Ak máme k dispozícii len zábery presahujúce naše hranice, používame ich len s rozostrením," hovorí šéfredaktor spravodajstva STV Ivan Janda.
TA 3 sa snaží nepoužívať extrémne brutálne zábery. „V spravodajstve by mali byť odvysielané zábery, ktoré objektívne zobrazia a zmapujú okolnosti, za akých sa tragédia stala. Dávame veľký dôraz na to, aby sme zachovali dôstojnosť človeka aj po jeho smrti. Pamätáme aj na príbuzných a blízkych pozostalých a tiež na to, aby sa z nášho vysielania nestala čierna kronika. Existujú aj medzinárodné uznávané kritériá, ktoré dodržiavame. Napríklad Ženevská konvencia - ktorá hovorí o tom, ako môžu médiá informovať napríklad o spôsobe zaobchádzania s vojenskými zajatcami a podobne," hovorí šéfredaktor TA 3 Peter Celec.
„Vždy sme v takýchto prípadoch konfrontovaní na jednej strane so zákonom o retransmisii a na druhej strane s ambíciou komerčného spravodajstva priblížiť udalosť čo najvernejšie a s istým náskokom pred konkurenciou," povedal Peter Višváder z Markízy.
Šéfredaktor spravodajstva JOJ Roland Kubina tvrdí, že hranice u nich stanovuje zákon a divák, "ktorého reakcie na naše reportáže vďaka peoplemetrom sekundu po sekunde sledujeme".
Poprava
Skúškou svetových televíznych staníc sa stala v máji minulý rok poprava Američana Nicka Berga v Iraku, ktorú nahrali irackí teroristi a rozoslali do médií. Hoci ju dostali všetky dôležité spravodajské televízne stanice, žiadna akt samotnej popravy neodvysielala. Neurobili tak dokonca ani dve známe arabské spravodajské televízie al-Džazíra a al-Arabíja.
„Správa je aj tak dosť silná," povedal hovorca al-Džazíry Džihád al-Ballút. "Ukázať samotnú popravu je ďaleko za hranicou slušnosti."
Televízia JOJ popravu odvysielala, hoci tentoraz upozornila, že zábery nie sú vhodné pre deti a citlivých ľudí. Od licenčnej rady dostala pokutu 100-tisíc korún - za "bezdôvodné zobrazenie reálneho násilia".
Degradovanie citlivosti
Častý výskyt násilia v televíznych správach, zdôrazňovanie katastrofických udalostí, zábery z vojnových konfliktov navodzujú dojem, že agresivita je bežnou formou správania.
Množstvo takéhoto typu informácií znižuje citlivosť diváka, lebo nemá čas na to, aby ich dostatočne spracoval, prežil a bol schopný vcítiť sa do situácie postihnutého. „Postupne sa môže zvyšovať tolerancia na drastické zábery, znižuje sa prah citlivosti, až napokon človeka, pôvodne vnímavého, nič nedojme. Samozrejme, každý má iné predpoklady stať sa necitlivým," hovorí psychologička Jaššová.
Spojenie pohľadu na mŕtveho a lakonického komentára môže viesť k vytvoreniu podmieneného reflexu, že cudzia smrť sa nás vlastne nedotýka. Televízni komentátori by sa podľa Jaššovej mali zamyslieť nad tým, ako smrť komentujú.
Detské „nočné mory"
V roku 2003 zverejnila britská televízia BBC štúdiu, podľa ktorej násilie v televíznom spravodajstve deti znepokojuje oveľa viac ako čokoľvek iné na obrazovke.
Deti od 9 do 13 rokov označili za najväčšie násilie, aké kedy v televízii videli, udalosti z 11. septembra. Násilie v drámach či kreslených filmoch sa ich vôbec tak nedotýka ako násilie v správach. To ich "zastrašuje", "osobne zraňuje" a môže "viesť k úzkostiam a zmene správania", uvádza správa. Aj preto, je dôležité, aby televízia rodičov varovala skôr, ako smrtonosné zábery odvysiela.
„Keď televízia Markíza ukázala bez upozornenia obhorené telo bezdomovca, naša dcéra ostala šokovaná. Snažili sme sa jej vysvetliť, že to nebolo telo, ale len umelá maketa. V noci plakala, snívalo sa jej o tom," hovorí matka šesťročnej Silvie.
Čo hovoria šéfredaktori
Vyskytli sa u vás prípady, keď ste zvažovali, či pri zobrazovaní mŕtvych, alebo umierajúcich prekročíte hranice?
PETER CELEC, TA 3: "Nikdy sme neuvažovali o tom, že vedome porušíme napríklad Ženevskú konvenciu, ktorá hovorí o tom, ako môžu médiá informovať napríklad o spôsobe zaobchádzania s vojenskými zajatcami. Na začiatku vojny v Iraku nám zahraničné agentúry poslali zábery zobrazujúce amerických vojakov, čo sa dostali do rúk Iračanov. Vtedy proti zverejneniu týchto záberov vystúpili aj niektoré zahraničné inštitúcie. V tomto prípade sme neodvysielali všetky zábery, ktoré sme dostali z agentúr. Neodvysielali sme napríklad ani kompletný obrazový materiál zobrazujúci popravu rukojemníka, ktorému sťali hlavu irackí extrémisti. O udalosti sme napriek tomu informovali objektívne a selekciu záberov v takýchto prípadoch nepovažujem za cenzúru. Veľmi citlivo sme pristupovali k spravodajskému pokrývaniu pohrebu slovenských vojakov, čo tragicky zahynuli v Iraku. Napriek tomu, že sme odvysielali v priamom prenose prílet lietadla s ich pozostatkami na bratislavské letisko a oficiálnu rozlúčku v Martine, samotne pohreby vojakov sme už považovali za udalosť, pri ktorej kamery TA 3 rešpektovali pravo na súkromie najbližších príbuzných a pozostalých."
PETER VIŠVÁDER, Markíza: "Konkrétne sme tieto veci zvažovali napríklad v lete minulý rok, keď sme získali detailné zábery dvoch utopených dievčat v Rusoveckom jazere, či zavraždeného a spáleného človeka. V poslednom období klasickým príkladom boli popravy rukojemníkov v Iraku, kde agentúry prinášali aj detaily na odrezanie hlavy a podobne. Tieto zábery sme na obrazovke nepoužívali, lebo spôsobovali šok a boli naozaj zdrojom hrôzy. Som presvedčený, že okrem hranice, ktorú v tejto problematike vymedzuje zákon, je dôležité, aby rovnaká, ak nie prísnejšia hranica, bola v každom z nás."
IVAN JANDA, STV: "Hranice sa zvažujú často. Ide o vojnové konflikty, ale aj o zábery z katastrof veľkého rozsahu. Posledným prípadom bola určite ázijská vlna. Na základe našich vnútorných pravidiel sme nepoužili časť obrazového materiálu. Rozhodnutie bolo o to ťažšie, že si uvedomujeme aj to, že emotívne zábery na umierajúcich ľudí alebo telá detských obetí by mohli vyvolať aj väčšiu vlnu solidarity divákov."
ROLAND KUBINA, TV JOJ: „Často v redakcii diskutujeme, o tej-ktorej reportáži a záberoch, ktoré použiť. Chuť prekročiť určité tabuizované oblasti mám vtedy, keď ide o násilie na deťoch. Vtedy by som najradšej divákom detailne ukázal, čoho sú niektorí schopní."
Nick Ut 8. jún 1972 - Bombardovanie vietnamskej dediny napalmom. Nahé, na smrť vydesené dievča, kričiace od bolesti a strachu uteká z vietnamskej dediny, vypálenej napalmom. Fotografia Nicka Uta, ktorá obehla svet, urýchlila koniec vojny vo Vietname. Objavila sa nie len v tlačených médiách ale aj v televíziách. Vietnamská vojna bola prvá vojna, ktorá sa odohrávala priamo pred očami televíznych divákov. Zábery boli vysielané zo záznamov. Nick Ut dostal za fotografiu Pulitzerovu cenu.
Koľko toho znesú deti? Podľa psychologičky Evy Jaššovej surové zábery poškodzujú citový a morálny vývin detí. Na rozdiel od dospelých nemajú súdnosť pochopiť, čo je pre ne osožné a čo nie. „Jedným z prejavov takýchto šokujúcich mediálnych zážitkov môže byť aj presunutie nespracovaných podnetov do podvedomia, odkiaľ sa vynárajú v podobe desivých, zlých snov, čo môže viesť až k neurotickým prejavom typu tzv. pavor nocturnus, nočný des."
Tsunami ako skúška etiky
Ničivá vlna tsunami v juhovýchodnej Ázii sa stala v januári dominantnou témou médií. Viaceré slovenské televízie i noviny vyslali do postihnutých oblastí svojich novinárov. Vďaka početným televíznym koncertom a charitatívnym programom sa rýchlo vyzbierali vysoké sumy, hoci Slovensko zostalo skôr niekde na chvoste vo svojej ochote pomôcť.
Katastrofy a vojny sú často skúškou etiky médií. Televízia i tlač chcú svojmu publiku priblížiť následky udalostí, hranica medzi verným zobrazením tragických následkov a ich využívaním pre zvýšenie predaja však môže byť veľmi úzka. Pri minuloročnom bombovom atentáte v Madride redakcie viacerých denníkov z etických dôvodov graficky upravili fotografie obetí útoku a tie najkrutejšie detaily zo záberov odstránili. Niektoré denníky však publikovali neupravené verzie fotografií a čelili ostrej kritike. Médiá sa nevyhli kritike ani pri prírodnej katastrofe v juhovýchodnej Ázii.
Na prekročenie etických zásad upozornila napríklad poľská Rada etiky médií, podľa ktorej podobné snímky neprispievajú k lepšiemu informovaniu o následkoch prírodnej katastrofy, ani k získavaniu prostriedkov pre humanitárnu pomoc. Marek Chorvatovič, zahraničný redaktor denníka SME, ktorý bol na tri dni na thajskom ostrove Phúket, si myslí, že skreslené vnímanie situácie môžu ovplyvniť médiá, ale i samotní diváci. „Thajsko je dobrý príklad toho, ako sa zliali do seba katastrofy na rôznych miestach a stali sa tak nešťastím rovnakým na všetkých miestach. Spôsobuje to práca médií - najmä klipové spracovanie reportáží televíziami, ale aj spôsob, ako útržkovito ľudia vnímajú spravodajské relácie a niektoré tlačené médiá."
Podľa poľskej etickej rady chceli médiá realistickými zábermi v prvom rade zvýšiť svoj predaj. Na katastrofe zarobili aj niektorí turisti, ktorí si na dovolenku zobrali videokamery. Zábery na udierajúcu vlnu tsunami sa stali žiadaným tovarom televíznych staníc a spravodajských agentúr, ktoré mohli v postihnutých oblastiach nakrútiť už len následky prírodného živla. Americké médiá preto okamžite začali na letiskách v Európe i Ázii pátrať po amatérskych snímkach vracajúcich sa turistov. Podľa Mareka Chorvatoviča sa svetové televízie na Phúkete „jednoznačne sústredili na katastrofické spravodajstvo a predovšetkým zábery ešte dlho potom, ako tam už bežala obnova v poškodených oblastiach pri plážach".
Prínos práce novinárov sa prejavil najmä v zorganizovaní početných finančných zbierok po celom svete. Reportér TA 3 Ondrej Šebesta si myslí, že „informovaním o dobrej práci našich záchranárov som mohol ukázať ľuďom, ktorí prispeli na záchranársku misiu, že mala zmysel." Podľa Mareka Chorvatoviča si Thajčania zmysel prítomnosti médií uvedomovali: „Myslím, že novinárom sa všetci Thajčania snažili zvestovať toto: Bolo to naozaj pre nás hrozné, ak nám však chcete pomôcť, príďte sem opäť na dovolenku."
Podmienky boli v jednotlivých oblastiach odlišné. Ondrej Šebesta zTA 3 odchádzal na Srí Lanku bez informácií o situácii na mieste. „Nevedel som, či tam bude elektrina, či bude fungovať mobilná sieť. Nakoniec sme mali šťastie, lebo sieť obnovili pár dní pred tým, ako sme tam prišli a v našej ubytovni, ktorej sa voda zázračne vyhla, bola aj elektrina. Keďže katastrofa zasiahla takmer celé pobrežie ostrova, neexistovalo tam nijaké spoločné novinárske centrum. Informácie som čerpal hlavne z miestnej tlače a priamo z terénu." Infraštruktúra v thajskom Phúkete zostala neporušená, problémom bola najmä jazyková bariéra.
Odlišná situácia bola v indonézskom Banda Aceh, kde prebieha občianska vojna. Novinárska organizácia IFJ (International Federation of Journalists) ostro kritizovala vládu pre obmedzovanie práce novinárov. Žurnalisti museli ohlásiť cieľ svoje cesty, ináč im hrozilo vyhostenie. Niekoľko dní po prírodnej katastrofe miestnu vládu obvinili, že obmedzuje spravodajské pokrytie udalostí. Slovenskí žurnalisti, ktorí monitorovali situáciu v postihnutých turistických oblastiach, takéto problémy nemali. Reportér TA 3 Ondrej Šebesta však čelil na Srí Lanke veľkej byrokracii, ktorá neobmedzovala len prácu novinárov, ale predovšetkým činnosť záchranárskych tímov. „Nie všetko funguje tak, ako by malo. Naši záchranári čakali na výdaj materiálu takmer šesť hodín, pričom museli vyplniť nespočetné množstvo rôznych formulárov. Ešte na letisku nám zhabali satelitný telefón. Na jeho vydanie sme čakali dokonca vyše 24 hodín," opisuje prácu na Srí Lanke Ondrej Šebesta.
Hoci počet obetí ničivých vĺn naďalej rastie, informácie o situácii v postihnutých krajinách sú už len kusé. Podľa obidvoch novinárov je upadajúci záujem u novinárov i čitateľov prirodzený. „Nie je téma, ktorá by sa napokon nevyčerpala, akokoľvek cynicky to znie. Po mesiaci od katastrofy miera závažnosti v dennom spravodajstve musí nutne klesnúť, bolo by naivné v denníkoch očakávať niečo iné. Teraz už nastáva čas návratov na postihnuté miesta, nie v rozsahu ako v týždňoch po tsunami," hovorí Chorvatovič. Podľa Ondreja Šebestu zTA 3 vyvolal obrovský záujem európskych médií o udalosti v Ázii aj fakt, že ničivý živel postihol letoviská, v ktorých dovolenkovali najmä Európania. Pokles záujmu však považuje za prirodzený, hlavne v klasických televíziách, ktoré majú časovo obmedzené spravodajstvo.
Čo bolo a čo bude
Aký bol rok 2004 pre slovenské médiá? Súhrnná správa o stave spoločnosti za rok 2004, ktorú robil Inštitút pre verejné otázky, hodnotila aj vývoj mediálneho trhu. Podľa tejto správy najviac skloňovanou témou v oblasti elektronických médií sa stalo zavedenie peoplemetrov, čo zostrilo konkurenciu medzi slovenskými stanicami. Najvýraznejšie sa tento boj prejavil vo verejnoprávnej Slovenskej televízii, ktorú médiá i politici po spustení „nového začiatku" začali kritizovať pre komercionalizáciu a odklon od svojho poslania.
Televízia
V auguste dostali televízie prvé ostré výsledky z peoplemetrových meraní, ktoré celkom nepotvrdili ohlasovaný výrazný prepad najsilnejšej televízie Markíza. Staré denníčkové prieskumy síce pridávali niekoľko percent najsilnejším televíziám, poradie staníc však zostalo nezmenené. Peoplemetre tiež ukázali, že pätinu trhu si prisvojili české a maďarské stanice. Zavedenie elektronického merania sledovanosti zostrilo boj o televízneho diváka.
Zmeny sa ešte začiatkom minulého roku prejavili najmä v programovej štruktúre prvého programu Slovenskej televízie. Jednotka sa začala orientovať prevažne na väčšinového diváka. Spôsob, akým napĺňala túto ambíciu vyvolal diskusiu, či si STV plní svoje úlohy a či je ešte „verejnoprávnou" televíziou. Slovenská televízia začala navyše do programov ako Svadba snov či Slovensko hľadá SuperStar vsúvať reklamné prestávky. STV sa tak v minulom roku podarilo výrazne zvýšiť príjmy z reklamy na okolo 400 miliónov korún, čo sa prieči súkromným televíziám. Tie preto podali proti verejnoprávnej televízii spoločný podnet pre porušenie zákona na Radu pre vysielanie a retransmisiu.
Rozhlas
Rok 2004 nebol pozitívny najmä pre rozhlasový trh. Prepadol sa trh rozhlasovej reklamy a naďalej klesala počúvanosť viacerých rozhlasových staníc, predovšetkým najpočúvanejšieho Rádia Slovensko, Rádia FM a Twistu. Problémy so získavaním príjmov z reklamy mali aj mnohé regionálne rádia. Svoju pozíciu si naopak v uplynulom roku naďalej posilňovalo súkromné rádio Expres.
V roku 2004 prestala na vlastnú žiadosť vysielať rozhlasová stanica Radio Free Europe/Radio Liberty Inc. Rádio Hviezda FM rodiny podpredsedu HZDS Jána Kovarčíka vrátilo pre niekoľkomiliónové dlhy licenciu a uvoľnili sa tak jeho lukratívne frekvencie. Tie získala na jeseň česká spoločnosť GES, ktorá by chcela na Slovensku vytvoriť rozhlasovú stanicu Hey ponúkajúcu prevažne slovenskú a českú hudbu. Viaceré slovenské rádiá sa však proti tomuto rozhodnutiu licenčnej rady odvolali a budúcnosť tohto projektu je zatiaľ neistá.
Tlač
V roku 2004 zanikli dva denníky. V januári prestal vychádzať Hospodársky denník, v júli stranícky Nový deň. Na Slovensku tak dnes vychádza šesť celoštátnych denníkov (Nový Čas, Pravda, SME, Národná obroda, Hospodárske noviny, Šport). Väčšina z nich je jasne vyprofilovaná a má jasných majiteľov. Výnimku tvorí Národná obroda, kde je možná nepriama previazanosť na skupinu okolo televízie Markíza.
V minulom roku vstúpili na trh tlače aj viaceré nové tituly. Veľkou reklamnou kampaňou na seba upozornil najmä nový týždenník Live! s dodnes nejasným finančným zázemím. Projekt, ktorý chcel zaútočiť na najčítanejší týždenník Plus 7 dní, však čoskoro musel svoje ambície okresať.
Najpredávanejším týždenníkom sa krátko po svojom uvedení na trh stal Nový Čas pre ženy, ktorý zosadil z trónu práve Plus 7 dní. V druhej polovici roka vydavateľstvo 7 Plus prinieslo vlastný titul Báječná žena, z ktorého sa zatiaľ predáva o100-tisíc výtlačkov menej.
Zmeny sa udiali aj na trhu spravodajských a mienkotvorných časopisov. V septembri opustila týždenník Domino fórum celá redakcia pre nezhody s vydavateľom. Vedenie kritického týždenníka prevzal Róbert Kotian. Pôvodná redakcia pod vedením bývalého šéfredaktora Štefana Hríba v decembri založila nový časopis Týždeň. Spravodajský týždenník Formát po neúspešných pokusoch získať nových čitateľov znížil svoj rozsah i cenu a začal okrem toho vychádzať aj ako príloha Hospodárskych novín.
Podľa správy IVO sa tlač v roku 2004 ďalej bulvarizovala, lebo aj tzv. seriózne, či mienkotvorné printové médiá museli v boji o čitateľa zareagovať na vývoj v elektronických médiách - predovšetkým na nástup reality šou v slovenských televíziách.
Fenoménom minulého roku sa stal aj internetový blog Slovak Press Watch analytika INEKO Gabriela Šípoša, ktorý svojou činnosťou „nahradil" kontrolný orgán médií Tlačovú radu SR. G. Šípoš odhalil viaceré prípady plagiátorstva v slovenských denníkoch, ktoré následne prepustili niektorých redaktorov, ktorí takýmto závažným spôsobom porušili autorský zákon a základné profesionálne pravidlá novinárskej práce.
Rok 2005
V roku 2005 sa podľa Súhrnnej správy dá očakávať pokračovanie a pri niektorých témach ďalšie zostrenie diskusií otvorených v minulom roku, najmä v súvislosti s úlohou verejnoprávnej televízie spojenej aj s jej financovaním. Dôležitá bude tiež odpoveď na otázku, či existuje politická vôľa na zabezpečenie silných a finančne nezávislých médií verejnej služby. Zostrený boj o televízneho diváka bude zrejme ďalej tlačiť aj printové médiá k ešte väčšej bulvarizácii. Blížiace sa voľby, ale aj koncentrácia a nepriehľadné vlastníctvo slovenských médií môžu spôsobiť, že odborné hľadisko pri riešení problémov mediálneho prostredia v SR bude zatlačené ešte viac do úzadia. (czw)
Chystajú sa nové televízie
V prvom polroku by mali rozšíriť ponuku satelitných kanálov a káblových operátorov tri nové slovenské stanice. Ani jedna z nich si nekladie za cieľ konkurovať trom celoplošným televíziám. Každá z nich sa preto zamerala na špeciálnu oblasť.
Moooby TV
Kanál Moooby TV stavil na zatiaľ neosvedčený nápad televízie pre mobilné telefóny. Podobne ako hudobný kanál MusicBox bude aj vysielanie Moooby TV riadiť počítačový program. 24-hodinové vysielanie majú tvoriť najmä interaktívne programy ako chat, online hry pre viacerých hráčov či inzeráty. Televízia tak bude na seba zarábať predovšetkým SMS správami so zvýšenou tarifou. TV kanál chce predstaviť aj nový druh interaktívnej reklamy, do ktorej chce priamo zapojiť divákov. Majiteľ Moooby TV, spoločnosť i-Commerce, prevádzkuje internetovú stránku s obsahom pre mobilné telefóny. Vysielať bude prostredníctvom satelitu a zástupcovia Moooby TV rokujú aj o spolupráci s káblovými operátormi. Interaktívny kanál sa chce zamerať najmä na slovenských a českých divákov, vysielať však bude aj v ďalších jazykoch.
Nautik TV
V marci by chcel spustiť svoje vysielanie prvý slovenský dokumentárny kanál zameraný na cestopisné a prírodopisné relácie súvisiace s „vodou". Nautik TV bude vysielať najmä zahraničné dokumentárne filmy o cestovaní a prírode, relácie o varení (Z lodnej kuchyne), krátke spravodajstvo, zábavné programy a animované filmy. Televízia pripravuje aj vlastnú reality šou (Všetci na palubu) a niekoľko vlastných dokumentov. Stanica chce spolupracovať predovšetkým s externými tvorcami. Počas pracovných dní bude Nautik TV vysielať programy od 14.00 do polnoci, cez víkend od 12.00 h. Zvyšok vysielacieho času pokryje statickým videotextom a zábermi na vodu. Televízia bude vysielať cez satelit a mala by sa dostať aj do ponuky slovenských a českých káblových operátorov. Rovnomenný časopis Nautik vydáva spoločnosť RNS Holding. Niektorí zástupcovia tejto firmy sú zároveň aj spoločníkmi Nautik TV.
Medicus
Termín spustenia i programový obsah televízie Medicus zostáva zatiaľ tajomstvom. Licenciu na vysielanie cez satelit dostala akciová spoločnosť European Television - medicus v septembri minulého roka. Podľa informácií z médií by programovú štruktúru mali tvoriť dokumenty a programy o zdraví a životnom štýle. Prevažná časť vysielania by mala byť v slovenskom, anglickom, nemeckom, francúzskom, poľskom a ruskom jazyku. Členky dozornej rady Helena Bdžochová a Helena Hrúzová nechceli uviesť bližšie informácie a odkázali na členov predstavenstva, ktorí však nereagovali. Okrem Pavla Jakaboviča a Pavla Nováka je v predstavenstve European Television - medicus aj Tatiana Heldová, bývalá programová riaditeľka televízie Markíza. V roku 1999 získala jej spoločnosť Satel Media exekúciou dvadsaťmiliónovej pohľadávky televíziu VTV. Najvyšší súd v roku 2000 zrušil prechod licencie na Heldovej spoločnosť Satel Media. S televíziou sa v minulosti spájali mená ako Vladimír Poór, Karol Kabát, Peter Steinhübel spájaný s podsvetím, Pavol Rusko a Jozef Majský.
(cwz)
Ruské ministerstvo obrany bude mať vlastnú televíziu
Ruské ministerstvo obrany chce v budúcnosti spustiť štátny vlastenecký TV kanál. Stanica Zvezda (Hviezda) by mala podľa ministra obrany Sergeja Ivanova "formovať efektívny informačno-ideologický vplyv s cieľom zvýšiť spoločenskú aktivitu občanov Ruskej federácie". Ruské ministerstvo obrany by pre televízny kanál využilo svoje Ústredné televízne a rozhlasové štúdio. Stanicu by okrem vlády mali platiť aj minoritní investori. Vysielanie by sa malo začať už tento mesiac. Obrancovia ľudských práv a nezávislosti médií upozorňujú na čoraz ťažšie podmienky na prácu ruských novinárov. Ruské vedenie sa už niekoľko rokov snaží šírenie informácií dostať pod kontrolu.
(čtk)
V Poľsku sa začne nová reality šou "Staň sa poslancom"
Nie hudobnou hviezdou, ale poslancom by sa mohol stať víťaz novej reality šou poľskej komerčnej televízie TV 4. Štrnásť kandidátov súťaže "Staň sa poslancom" bude podobne ako v programe Big Brother bývať niekoľko týždňov v jednom dome pod dohľadom televíznych kamier. Cieľom hry je zistiť, v čom sa politici odlišujú od bežných ľudí. Hoci tvorcovia relácie nechcú zatiaľ spresniť hlavnú výhru reality šou, víťazný kandidát by sa skutočne mohol dostať na kandidátku niektorej z politických strán počas tohtoročných volieb. Nová šou sa začne vysielať v polovici apríla a bude trvať až do polovice júna.
(čtk)
Lukašenko chce počúvať len bieloruskú hudbu
Bieloruské rádiá by mali podľa bieloruského prezidenta Alexandra Lukašenka vysielať prevažne domácu hudbu. Informoval o tom ruský denník Izvestija. Ministerstvo informácií v Minsku malo miestnym rozhlasovým staniciam nariadiť, aby najmenej 75 percent hudby bolo bieloruskej produkcie. Inak rádiám hrozí odňatie licencie. Dôvodom na tieto opatrenia majú byť obavy o „národnú informačnú bezpečnosť". Lukašenko sa už v novembri minulý rok sťažoval na vplyv ruskej populárnej hudby. Bieloruský prezident okrem toho požadoval, aby z plagátov zmizli francúzske modelky, ktoré mali nahradiť ženy z Bieloruska.
(afp)
Prepustený ľavicový komentátor by mal opäť dostať v RAI reláciu
Talianska štátna televízia RAI musí opäť zamestnať ľavicového politického komentátora, ktorého prepustila po kritike talianskeho premiéra Silvia Berlusconiho. Podľa rozhodnutia rímskeho súdu by mal novinár Michele Santoro dostať reláciu a odškodné vo výške 400-tisíc eur. Stanica sa proti rozsudku odvolala. Konzervatívny premiér a mediálny magnát Berlusconi v roku 2002 kritizoval Santora za to, že zneužíva televíziu financovanú z verejných zdrojov pre prezentovanie svojich politických názorov. RAI ho následne stiahla z obrazovky. Tento krok vyvolal v krajine následne diskusiu o vplyve Berlusconiho na talianske médiá.
(apa)
Juščenko chce otvoriť prípad zavraždeného ukrajinského novinára
Ukrajinský prezident Viktor Juščenko chce znovu dostať pred súd prípad zavraždeného investigatívneho žurnalistu Georgiho Gongadzeho. Internetového novinára zabili v roku 2000. Gongadze, ktorý mal vtedy 31 rokov, písal o korupčných škandáloch. Z vraždy novinára podozrievali aj bývalého prezidenta Leonida Kučmu pre zvukové nahrávky, ktoré sa v súčasnosti preverujú v Spojených štátoch. Prípad viedol k masovým protestom vtedajšej opozície a štátnej kríze v Ukrajine. Vraždu nikdy neobjasnili. Orgány zastavili vyšetrovania s tým, že Gongadzeho zabil muž, ktorého neskôr tiež zavraždili.
(apa)
Televízne spravodajstvo - kto koho sleduje
Sledovanosť svojich relácií merajú slovenské televízie od druhej polovice minulého roku peoplemetrami. Elektronické meranie televíziám neposkytuje len údaje o celkovej sledovanosti programov. 800 domácností, do ktorých nainštalovali prístroje, je zároveň aj demografickou vzorkou slovenskej populácie. Televízie tak poznajú svojho diváka podľa veku, vzdelania, bydliska, príjmu a mnohých iných kategórií. Kto akú spravodajskú reláciu sleduje?
Kto je najsledovanejší
Najsledovanejšími správami sú už dlhodobo Televízne noviny Markízy, ktoré pozerajú približne tri štvrtiny všetkých divákov, čo predstavuje denne okolo 1,5 milióna ľudí. Peoplemetre boli prekvapením najmä pre Slovenskú televíziu. Správy STV sa ocitli v priamej konkurencii Novín JOJ vysielaných v rovnakom čase o19.30. Sledovanosť oboch relácií je na podobnej úrovni, v januári však STV tento súboj prehrala. Správy STV na Jednotke dosiahli trhový podiel 29,5 % (okolo 630-tisíc ľudí), Noviny JOJ 31,6 %, pričom súkromnú TV JOJ môže vzhľadom na menšie pokrytie prijímať menej divákov. Vysoká sledovanosť populárnych večerných programov pritom nemá priamy vplyv na sledovanosť Správ STV.
Kedy sa sledujú
Sledovanosť spravodajských relácií narastá postupne. Najnižšia je na začiatku, napríklad Televízne noviny si o 19.00 zapne okolo 70 percent divákov, podiel sa „nabaľuje" k štvrtej až piatej minúte. Podobne sa správajú aj diváci STV. Väčšina z nich však nesleduje celý spravodajský blok. Napríklad celé Správy STV, ktoré trvajú okolo 18 minút, si pozrie približne 10 percent divákov, celý spravodajský blok spolu so športovým spravodajstvom 6,6 percenta. Z celkového trvania Správ STV odsledujú podľa Jaroslava Ždiňáka z odboru mediálneho výskumu STV ich diváci v priemere 13,6 minúty.
Kto ich sleduje
Televízne noviny Markízy sledujú podľa Kataríny Rimóczyovej, vedúcej programových analýz Markízy, rovnako ženy aj muži. Nadpriemerné zastúpenie však majú napríklad gazdinky. Správy STV sleduje s miernou prevahou viac žien (14,7 % všetkých žien a 13% všetkých mužov). Aj bulvárne Noviny TV JOJ majú väčšie zastúpenie u ženského publika.
Hlavné spravodajské relácie komerčných televízií majú nadpriemernú sledovanosť najmä v mestách nad 50-tisíc obyvateľov a v Bratislave. Pri TV JOJ to súvisí s menším pokrytím jej signálom. Noviny JOJ majú preto najviac divákov v hlavnom meste, najmenej v Banskobystrickom kraji. Správy STV naopak sledujú hlavne diváci v obciach do 5000 divákov. Silnú divácku skupinu tvoria pre STV i Markízu aj obyvatelia dedín do 2000 obyvateľov. Z regiónov najviac sledujú Správy STV diváci Prešovského (16,2%), Žilinského (15,8%) a Trenčianskeho (15,3%) kraja.
Všetky spravodajské relácie sledujú predovšetkým ľudia staršej a strednej generácie, a to najmä nad 50 rokov. Markíza i STV tvrdia, že ich správy najviac sledujú ľudia s vysokoškolským vzdelaním. Podľa hovorcu TV JOJ Ľudovíta Tótha sledovali Noviny v januári všeobecne najviac diváci so stredoškolským vzdelaním, rozdiel medzi stredoškolákmi bez maturity a s maturitou je minimálny.
Zaradila sa aj TA 3
Od januára má hlavnú spravodajskú reláciu aj televízia TA 3. Hlavné správy sa začínajú o 18.45 a prekrývajú sa tak s Televíznymi novinami Markízy. TA 3 zatiaľ nechce zverejňovať výsledky sledovanosti, trhový podiel televízie sa pohybuje okolo jedného percenta. Podľa PR manažérky Olívie Trnkalovej sú Hlavné správy, napriek rovnakému obsahu s ostatnými spravodajskými blokmi, jednou z najsledovanejších relácií hneď po nedeľnej diskusnej relácii V politike. TA 3 vysiela svoje spravodajstvo v polhodinových blokoch, pričom peoplemetre potvrdili určité divácke stereotypy. Medzi najsledovanejšie časy patrí ráno medzi 7.00 - 9.30, veľa divákov si zapne TA 3, keď sa vráti z práce po 17.00 h. Najvyššie čísla dosahuje TA 3 v prime time medzi 18.00 - 22.00 h.
(cwz)
Zdroj údajov: PMT/TNS SK
Autor: MIRKA KERNOVÁ, TOMÁŠ CZWITKOWICS
