"Som už druhý deň v Amerike," hovorí rozprávač v románe Petra Handkeho Krátky list na dlhú rozlúčku. "Zmenil som sa už?" S touto otázkou sa v knihe znovu a znovu stretávame v rôznych obmenách, ba je akýmsi jej hlavným motívom a zároveň akoby aj zdôvodnením diela.
Peter Handke (narodil sa v roku 1942 v Rakúsku, tam strávil svoje detstvo aj mladosť) je rozprávač, ktorý patrí k najvýznamnejším povojnovým nemeckým spisovateľom. Svet ako pod mikroskopom spoznáva pomocou jazyka. Nečudo, že aj pozornosť literárnej kritiky upútal najmä dielami, ktoré sú založené na originálnom využívaní reči: Nadávky publiku a iné texty (1966), román Sršne (1966), Brankárov strach pri jedenástke (1970). Je autorom viacerých rozhlasových hier, ktoré vyšli pod názvom Vietor a more (1970) a filmového scenára Kronika súčasných udalostí (1971). Žije a tvorí v Nemecku.
Román Krátky list na dlhú rozlúčku (1972) sa od predchádzajúcich Handkeho diel trochu odlišuje. Žiadne experimenty, reč odrazu nevystupuje do popredia, ale je iba prostriedkom alebo spôsobom, ako sa vyrovnať so skutočnosťou.
| "Už sa nám takmer nesníva," povedal John Ford. "A keď, potom na to zabudneme. Hovoríme o všetkom, a tak nám nezostane nič, o čom by sa mohlo snívať." |
Hrdina románu a zároveň aj jeho rozprávač sa vydáva na cestu po Spojených štátoch. A hoci sa to vždy nezdá, pokúša sa nájsť svoju ženu Judith (zavše sa totiž zdá, že pred ňou uteká), s ktorou sa rozišiel, lebo ich vzťah prestal fungovať. Každodenné nedorozumenia prerástli do nenávisti. Mýli sa, kto si myslí, že Judith sa skrýva. Naopak, prenasleduje ho po celej tej dlhej ceste po Spojených štátoch, sem-tam mu podstrčí nohu, čo nohu, ona mu kladie hrôzostrašnejšie nástrahy: najskôr ho častuje výhražnou korešpondenciou, potom ho okradne, dá zbiť chuligánskou bandou, ba pokúsi sa ho aj zavraždiť. A náš rozprávač medzitým podniká celú tú dlhú cestu po Spojených štátoch: od východného pobrežia až k brehom Tichého oceánu. Pokúša sa pochopiť ľudí, pozerať okolo seba a hoci sa zdanlivo nemení, vnútorne akoby dozrieva.
Keď sa napokon s Judith stretne zoči-voči, navzájom sa pochopia a napokon sa rozídu ako priatelia, lebo konečne sú na to obaja zrelí a pripravení. Aj o tomto je Handkeho knižka. Alebo aj o tom, ako dlho zavše trvá, kým človek pochopí, že práve zveličená pozornosť voči sebe samému a upriamenosť na vlastné ja mu často bránia, aby sa skamarátil so svetom, na čom mu, zdá sa, záleží. Napokon náš rozprávač o sebe hovorí čoraz menej a menej a menej a nakoniec sa z príbehu takmer vytráca. Na začiatku Amerikou len opovrhuje, konštatuje povrchnosť, klamstvo, odcudzenie a izoláciu ľudí od spoločenských problémov, no nakoniec akoby si vymenil optiku.
Nechajme však radšej rozprávať "protagonistov príbehu": Prečo hovoríte "my" namiesto "ja"?, opýtala sa Judith jednej z mála postáv, ktoré vystupujú v knižke, režiséra Johna Forda:
"My Američania hovoríme 'my', aj keď hovoríme o našich súkromných veciach," odpovedal John Ford. "Možno to pramení z toho, že pre nás je všetko, čo robíme, časťou spoločnej verejnej akcie. Ja-príbehy existujú len tam, kde jeden nahrádza ostatných. My nezaobchádzame s naším ja tak slávnostne ako vy. U vás povedia ešte aj predavačky, ktoré predávajú veci, čo im nepatria: 'To a to sa mi práve minulo' alebo 'mám tu ešte jednu rozhalenku'. To sa mi prihodilo len tam u vás, skutočne som to zažil," povedal John Ford. "Na druhej strane tak napodobňujete jeden druhého, a tak sa skrývate jeden za druhého, že sa dokonca slúžka ohlási v telefóne hlasom svojej domácej panej," povedal. "Hovoríte vždy 'ja' a cítite sa polichotení, keď si vás niekto pomýli s iným. A potom chcete byť znova celkom nezameniteľní! Preto sa vždy durdíte, ste urazení, každý predstavuje niečo zvláštne. Tu v Amerike sa nikto nenafukuje ani neuťahuje do seba. Nikdy netúžime po tom, aby sme boli osamotení, človekom sa opovrhuje, keď ostáva sám, oňucháva len seba, a keď sa potom začne zhovárať sám so sebou, už po prvom slove zatíchne."
Každučký detail ukazuje, ako Handke rozmýšľa. Nie je to žiaden romantický idealista. Krátky list na dlhú rozlúčku by sme mohli nazvať aj akousi reportážou či denníkom. V procese písania sa jeho rozprávač (a možno aj sám autor) stane iným človekom. Svet navôkol sa nemení, zostáva takým, akým bol, ale zmení sa pohľad naň - Handkemu aj jeho hrdinovi.
Autor: Verona Šikulová
