K tým posledným z prvej a čiastočne i z druhej kategórie patrí aj Hana Bělohradská. Vo svojich šiestich poviedkach ponúka epizódy zo súčasného života, jej postavami sú dospelí, vyformovaní ľudia - zrelí, dobre postavení muži, emancipované ženy, odpútané od mužov, skrátka a dobre, lepšia stredná trieda.
Hoci relatívne bohatí, všetkým niečo chýba - doktorovi M. z poviedky Titanik akási nezodpovedaná a nejasná vlastná história, ktorá sa mieša s prízrakom - červenovlasým mužom z Titaniku, ktorého na ňom stretol, hoci fyzicky ani fakticky nemohol. Xénia z druhej poviedky Úraz potrebuje urobiť niečo dobré. Žije sama pre seba a svoje dve galérie a nemocničný zážitok po jednej noci strávenej na spoločnej izbe s "čipernou starenou" jej dá jasne najavo, že je to málo. Vykúpenie na ňu čaká rovno pred jej vilou, rumunská žena Mária s dieťaťom.
Veronike z Cesty do Indie taktiež majetok nechýba, manžel na výskumoch v Grónsku tiež nie, len to dieťa. Napokon symbolicky adoptuje Kishoru - indického chlapca, ktorému cez charitu pošle peniaze na školu, peniaze na operáciu, listy. Tento vzťah ju však takisto nenapĺňa. Barbora z poviedky Petra je jedinou z plejády chudobnejších v príbehoch bohatších. Jej teda chýbajú peniaze a potom ešte manžel, od ktorého ju neodlúčila vzťahová patológia, ale tragická nehoda.
Novinárom Helene a Kučerovi z poviedky Slova chýba sloboda počas dní a rokov normalizácie. A nielen to, chýba im viac. Akási sloboda rozletu neodvrátiteľného a chceného vzťahu, ktorý musia spečatiť zvláštnou dohodou, aby mohol uspokojovať obidvoch. A nakoniec opäť jeden reštituent - Leopold z poviedky Aukce. Boj o komunistami nenávratne ukradnuté babičkine obrazy mu do postele prinesie mladého pomocníka z galérie. Ten vyrieši viacero dovtedy nedefinovaných problémov - Leopoldovu sexuálnu orientáciu aj identitu zlodeja, ktorého je vnukom .
Bělohradská rozvíja svoje poviedky za chodu, komunikuje to, čo sa deje, díva sa na svoje postavy, hrdinov a hrdinky, kĺže sa po nich pohľadom, ktorý popisuje. Málokedy hodnotí, nepsychologizuje ani vtedy, ak oni niečo cítia. Iba pomenúvajú, definujú, no neriešia a nehľadajú príčiny. Všetky postavy sa okolo seba dívajú cez prizmu svojho neschopného, amorfného, nemenného pocitu jednoduchého bytia ako faktu.
Jazyk autorky je jasný, presný, nezaťažený prílišným estétstvom, na pár miestach rafinovaný, čo pôsobí blaživo, osviežujúco. Postavy necharakterizujú ich vlastnosti, veď na to priestor poviedky ani nie je dostačujúci, ale ich sociálny a majetkový status a krátky moment vystrihnutý z ich života. Jednoduchosť a schematickosť by si na istých miestach, hádam, želalo trochu viac odľahčenia a humoru. Zasmejeme sa však málo, nad Bělohradskej poviedkami skôr trpko.
Témy, ktoré si autorka vyberá, už česká spoločnosť pozná, (napríklad len súčasná česká kinematografia je toho dôkazom, filmy ako Horem-pádem či Jedna ruka netleská), a tak sa zdá, že sú pre súvekú českú societu naliehavé. Možno i tieto príbehy, ktoré Bělohradská ponúka svojským až scenáristickým perom, poslúžia ako ďalší námet.
Spisovateľka, scenáristka a prekladateľka Hana Bělohradská zomrela minulý piatok 25. februára v Prahe vo veku 76 rokov. Jej debut Bez krásy, bez límce z roku 1962 preniesol na filmové plátno Zbyněk Brynych (...a pátý jezděc je strach). Jednu z jej ďalších kníh - Poslední večeře (1966) sfilmoval režisér Juraj Herz (Znamení Raka). Po dvadsaťročnom normalizačnom zákaze sa vrátila do literatúry poviedkovým súborom Nebezpečné výpravy, jej posledným dielom je práve šestica próz Titanik a jiné prózy. (kul)
Autor: EVA ŤAPAJNOVÁ(Autorka je doktorandka v Ústave svetovej literatúry SAV)
