Asi štyridsaťročný chlapík pripomínal teroristu rovnako ako afganský mudžáhid úradníka švajčiarskej banky. Mal na rozdiel od väčšiny Afgancov riedke vlasy do hrdzava prechádzajúce na temene do plešiny. Bol zavalitý, asi 170 cm vysoký a v tvári mal niečo neuveriteľne naivné. „Ja som nebol talib, ja som talib,“ povedal.

Kari Muhammada Iliasa sme stretli v horách Tora Bora. Mal cez rameno samopal a sedel na tretej bojovej línii a spolu s paštúnskymi vojakmi čas od času vystrelil smerom do horiaceho lesa, kam zhadzovalo bomby americké letectvo, pretože sa tu údajne skrývala skupina teroristov. Riadnym vojakom ozbrojených síl hnutia Taliban bol celých päť rokov. Za ten čas si vyslúžil právo pridávať si pred meno slovo Kari, čo znamená ten, ktorý pozná naspamäť korán. Že ho ozaj vie recitovať ako báseň, ochotne predviedol.

Na stranu paštúnskych jednotiek Severnej aliancie prešiel vo chvíli, keď padol Kábul. „Ja som sa nevzdal,“ tvrdí Muhammad, ktorý slúžil vtedy v obci Šakar Dara neďaleko Kábulu. „Jednoducho som odišiel domov, do Džalalabádu a čakal som.“ Keď začali boje o Tora Bora, asi dve hodiny jazdy autom od Džalalabádu, Muhammad Ilias zašiel za miestnym veliteľom, ktorý je napokon jeho príbuzný, a povedal, že chce pomôcť vyhnať Arabov a ďalších cudzincov z krajiny. Neskrýval, že slúžil u talibov. Teroristov z al-Káidy však nemôže ani cítiť. „Snažili sa diktovať nám talibom, čo máme robiť. Nevedia sa pritom správne modliť a nežijú podľa vzoru nášho veľkého proroka Muhammada. Ja tiež nemám rád Američanov, ale nie som terorista. Kvôli nim na našu krajinu zase začali padať bomby,“ vyhlásil.

Nie je sám, kto slúžil za talibov v armáde a teraz bojuje na strane antiteroristickej koalície. Na rozdiel od druhých si však neostrihal fúzy, hrdo ďalej nosí čelmu - dlhú šatku omotanú okolo hlavy do tvaru turbanu - a päťkrát denne sa modlí, i keď sa okolo práve zúrivo strieľa. „Talibovia chceli len zaviesť v našej krajine poriadok. Opravili mnoho ciest, fungovala elektrina, neboli skoro žiadne búračky na uliciach, nekradlo sa a nesmeli sa brať úplatky. Chceli, aby sme sa všetci správali tak, ako nám velí svätý Korán. Na tom predsa nie je nič zlé,“ vysvetľuje Muhammad.

Keď sa vojaci Severnej aliancie po prvý raz dostali do paláca vodcu Talibanu mulu Umara neďaleko Kandaháru, zostali vraj len ticho stáť a niekoľko minút neboli schopní predniesť ani slovo. Okrem tisícky plechoviek Coca-coly tu našli obaly od potravín výhradne európskej a americkej výroby. Mula Umar obýval palác so svojimi štyrmi ženami a bližšie neurčeným počtom detí. V garáži parkovalo 21 džípov, kuchynský riad a lustre boli vždy pravdepodobne vyberané tak, aby stáli čo najviac.

Talib Muhammad Ilias tiež počul o tom, že ním zbožňovaný a obdivovaný vodca si nežil podobne ako väčšina obyvateľov Afganistanu, ktorí v lepšom prípade poberajú plat jeden až päť dolárov mesačne, teda pokiaľ majú prácu. „A čo to teraz bude lepšie?“ kontroloval. „Kradne sa, prepadá sa, Tadžici zo Severnej aliancie založili všetko na úplatkoch a protekcii. Ľudia sú už zase divokí ako prv. Moja žena si nikdy nedá dole čádor. Ja jej to nenariaďujem, ale chodiť odhalená je nebezpečné. Talibovia chceli naše ženy chrániť. Preto ich zahaľovali,“ tvrdí.

Nemá strach, že sa mu niekto bude mstiť alebo že bude za svoju minulosť potrestaný. „To by museli zatvoriť osemdesiat percent obyvateľov,“ usmieva sa, a má pravdu.

PRE SME -

PETRA PROCHÁZKOVÁ, agentúra Epicentrum, Kábul