Na chrbte mali tri ruksaky plné náboženskej literatúry, kaziet a osem špeciálnych požehnaní od pápeža. Vtedajšie orgány činné v trestnom konaní to odhadli na tovar za 30-tisíc korún. Obvinený bol najprv z pokusu o nedovolené opustenie republiky, potom z ohrozenia devízového hospodárstva, nakoniec ho odsúdili za porušovanie predpisov o obehu tovaru s cudzinou. Vo väzení bol rok, zo školy ho vyhodili. Väzenie prežil vďaka modlitbe a vďaka tomu, že bol ešte mladý a plný entuziazmu. Po návrate z väzenia sa mu zhoršil zdravotný stav a dodnes má problémy. Sudcovia, ktorí sa podieľali na jeho odsúdení, súdia dodnes. Čo si o tom myslí? TOMAŠ KONC odpovedal na otázky SME v kapucínskom kláštore v Pezinku.

Čo ste robili s batohom plným náboženskej literatúry na hraniciach?

Takéto knižky sme potrebovali na prežitie, na Slovensku boli len samizdaty alebo Sväté písmo ešte z roku 1969. 12. decembra 1980 sme od troch Poliakov, ktorých sme cielene nepoznali, prevzali tri batohy knižiek. Neboli sme jediní, akcia sa dohodla vždy mesiac dopredu. Chodilo sa na viaceré miesta, toto bolo jedno z najnebezpečnejších. Na hraničnú čiaru sa išlo cez dedinu, nedalo sa prejsť bez toho, aby vás nikto nezaregistroval. Oveľa lepšie miesto bolo na Orave v Bobroveckej doline.

Prečo vás chytili?

O dvanástej sme mali stretnutie a trochu sme sa na ňom zdržali, lebo sme sa dlho dohovárali na ďalšom termíne. Natiahlo sa to na pol hodinu, oni potom išli dole a z bočnej strany prichádzala hliadka. Zaviedli nás na strážnicu. Po procese sme chceli naspäť aspoň požehnania od pápeža. Napísali nám, že to odovzdali, a požehnania boli zničené ako nežiaduce.

Ako fungovala vaša sieť?

Išlo to z Ríma do Varšavy do kapucínskeho kláštora. Istú úlohu v tom zohrávala mariánska rehoľa v Lucholazoch v Poľsku. Zainteresovaný bol do toho kňaz Anton Hlinka, ktorý pravdepodobne zháňal sponzorov. Na poľskú hranicu sa to teda dostávalo z Ríma, cez Mníchov a Varšavu.

Čo sa dialo po zadržaní?

Štyri a pol mesiaca sme boli vo väzbe v Poľsku. Zistili sme, že poľská tajná služba to mala veľmi dobre rozpracované, naša až tak nie, lebo často pri výsluchoch blufovala. Prvý mesiac v Poľsku bol dosť tvrdý, bili nás, jedného z nás zmlátil aj väzeň na cele, ktorý spolupracoval s ŠtB.

Na výsluchoch ste aj niečo povedali?

V Poľsku som nepovedal ani slovo. Na Slovensku mi advokát povedal, že spis nemôže byť uzatvorený, kým neodpoviem na tri otázky. Odpovedal som na ne a na základe jednej ma odsúdili. Povedal som: Videl som tam tri ruksaky, ktoré som tam nepriniesol.

Aké boli podmienky vo väzeniach?

V Bratislave som mal vážne podozrenie, že zvolili metódu donášania. Často menili spoluväzňov. Objavovali sa tam zvláštni ľudia, ktorí dávali rôzne otázky. Pamätám si, že deň pred prepustením z väzby som dostal strach, či som im niečo nepovedal. Poľská bezpečnosť bola veľmi ostrá, slovenská už vtedy ľudí nebila, používala sofistikované metódy. Napríklad, keď som mal stretnutie s mojím advokátom doktorom Böhmom, nadstrážmajster ŠtB Pinel, ktorý teraz tuším robí v Pezinku právnika, si nechal na stole kufrík a odišiel. Advokát mi ukázal, aby som nič nehovoril, zrejme tam bolo odpočúvacie zariadenie.

Pamätáte si ešte na sudcov, ktorí vás odsúdili?

Spomínam si na nich veľmi dobre. Na mojom procese bol prítomný kardinál Korec a ten mi povedal, že je sklamaný tým, ako sudca Lešťák ironizoval. Bol veľmi nepríjemný. Dostal som šestnásť mesiacov a okamžite som sa odvolal. Z väzby ma prepustili ešte pred prvým procesom, bol som v nej spolu sedem a pol mesiaca. Potom som narukoval a na odvolací súd som išiel už ako vojak. Ten viedol sudca Šramko, viackrát ho ešte vídavam v televízii. Tiež to bol veľmi nepríjemný človek a ešte ma po procese upozornil, aby som hneď išiel do kasární. Mysleli sme, že dostanem podmienku, čo by bolo prirodzené. On mi síce znížil o štyri mesiace trest, ale dal mi ho nepodmienečne, čiže ešte som išiel na dva a pol mesiaca do väzenia.

Čo si myslíte o tom, že sudcovia, ktorí vás súdili, dodnes súdia?

Ak by sa nebáli ŠtB, čo sa však pravdepodobne báli, tak nám mohli dať podmienku. Ale oni boli horliví. Sudca Lešťák napísal do rozsudku o brožúrke, ktorá bola v batohu, o deklarácii práv o náboženskej znášanlivosti, že bola protištátna. Ale pritom to bol oficiálny dokument. Spomínam si ešte na sudcu Juraja Mihála, ktorý mi zamietol žiadosť o odklad trestu, aj ten súdi dodnes (na Okresnom súde v Bratislave, pozn. red.). Boli aj sudcovia, ktorí boli omnoho miernejší. Dodnes som nepočul, že by niekto povedal prepáčte. Najelegantnejšie by bolo, keby sa nad sebou zamysleli a buď by sa ospravedlnili, alebo odišli. Myslím si, že nemajú morálne právo súdiť. Ako je to z právneho hľadiska, neviem, nie som právnik, ale ja by som sa s takýmto štítom hanbil súdiť v dnešnej dobe akýkoľvek proces.

Autor: mož