výstava k jubileu tejto futbalovej osobnosti.

Narodil sa v Hlohovci, kde sa celoživotnej láske futbalu začal venovať v tamojšom klube. Z mesta ruží prestúpil ako útočník v marci 1943 do ASO Bratislava do II. ligy. Vzápätí narukoval do OAP Bratislava, no keď prešiel front a vojna sa skončila, opäť sa objavil na Tehelnom poli, ale už v Slovane, lebo OAP zanikol.

Príležitosť dostal na jeseň 1945, keď emigroval J. Bačkor a uvoľnilo sa miesto v strede obrany. Vtedajší tréner Ferdinand Daučík ho tam zaradil a dovolil robiť aj výpady do útoku. V tvorivom WM systéme sa stal oporou a keďže celý Slovan hral dobre, boli z toho tri tituly majstra republiky v rokoch 1949 - 1951, keď Slovan zatlačil do tieňa slávnu Spartu a Slaviu Praha. Michal Vičan vybiehal na trávnik v jedenástke: Reimann - Venglár, Vičan - Pokorný, Baláži, Jajcaj - Laskov, Pažický, Tegelhoff, Preis, Šimanský.

Triumf si zopakoval v roku 1955, keď už Vičanovými spoluhráčmi boli aj skvelý brankár Viliam Schrojf alebo kanonier Emil Pažický. Doteraz neprekonaný vrchol slovenského i česko-slovenského klubového futbalu bolo víťazstvo Slovana v Pohári víťazov pohárov. Pod vedením Vičana zdolali slovanisti 21. mája 1969 na štadióne Sv. Jakuba v Bazileji vo finále PVP FC Barcelona 3:2 gólmi Cvetlera, Hrivnáka a Jána Čapkoviča. Popritom získal Vičan so Slovanom aj titul, svoj piaty pri štyroch hráčskych.

Pocit víťazstva si vychutnal Vičan ako tréner aj s poľským Ruch Chorzów, s ktorým vyhral dvakrát ligu v rokoch 1974 a 1975 i Poľský pohár. Ako tréner priviedol Jednotu Trenčín v roku 1967 do finále Stredoeurópskeho pohára, pôsobil aj Elektrosvite Nové Zámky, v Interi Bratislava, VSŽ Košice, Třinci a Aris Thesaloniki.

Počas kariéry sa predstavoval ako dôrazný, predvídavý a výbušný futbalista, veľmi dobrý v osobných a najmä vzdušných súbojoch. Ovládal pozičnú hru, čím eliminoval nedostatky v rýchlosti.

Počas kariéry zohral 370 ligových zápasov v najvyššej súťaži. V rokoch 1947 - 1952 reprezentoval Československo jedenásťkrát, naposledy v roku 1952, keď si navliekol aj kapitánsku pásku. Predstavil sa aj 11-krát v B-mužstve Československa.

Kariéra tohto muža bola na vtedajšie pomery obdivuhodná. Bol úprimný, prostoreký, oplýval vždy nenapodobiteľný, svojským humorom. Nemal rád špiritizovanie okolo futbalu, spoliehal sa na sedliacky rozum a svedomitú prácu. Nestaval na vede, ale na úprimných vzťahoch a serióznej práci, či už doma, alebo v zahraničí.

Zomrel 17. januára 1986.

(ja, tasr)