som spomaľovať, lebo pridávanie potom lezie do spotreby", alebo "60 km/h nie je ani trojka, ani štvorka", prípadne "Veď to bola len krátka jednosmerka" alebo "Zelená tam netrvá ani dve autá." To je fakt, červená je tam úžasne dlho, treba ju využiť.

"Minule som sa od Martina ťahal v kolóne za nákladiakom," začal pri obede svoju priestupkovú obhajobu Peter, čerstvý majiteľ 16-ventilovej Hondy. "Do protivky stále šnúra aut. Už som nemal inú šancu, ako sa ho zbaviť, len to švihnúť sprava cez parkovisko. A predstav si, práve tam stáli, marťánkovia!" Našťastie, s poznávacou značkou obsahujúcou 444 ho to bez bločku vyšlo na tisícku. Asi je to vec numerológie.

"Chlapi, neuveríte, akú pokutu som raz platil ja," zahučal Karol. "Poznáte Mýtnu? Prefrčal som ju asi deväťdesiatkou a za poslednou zákrutou - policajt. Chvíľu som si myslel, že je to ten papierový, potom som chcel ujsť a aspoň tvrdiť, že som si myslel, že je papierový, ale nakoniec som zastavil."

"Najskôr začal: viete, vodič, čoho ste sa dopustili? Ja, reku, neviem, azda som šiel trochu viac? Áno, pán vodič, je tu päťdesiatka a vy ste išli najmenej deväťdesiat. Najmenej? Asi nemali ani radar. Ja sa neviem hádať s uniformami, ale slovo dalo slovo a on že či môže byť za päťstovku. No, mohlo by byť, ale nemal som pri sebe peniaze, vracal som sa zo služobky. On na to: nemáte stravné lístky? To už som bol presvedčený, že si tu chudák pri ceste zarába na pivo. Ale ani lístky neboli, a tak keď mi osobne nazrel do prázdnej peňaženky, hrozne smutne sa ma opýtal - koľko teda máte? Mal som v minciach asi dvadsaťštyri dvadsať, tak som mu ich vsypal do dlane a on mi na rozlúčku ešte pekne zasalutoval."

Nasledoval unisono rehot, Kajo jednohlasne vyhral v kategórii Oscar (alebo skôr Lauda) za najnižšiu pokutu. "Buzerujú za nezmysly," mienil Vlado, "veď napríklad pásy ťa môžu aj zabiť..."

Čo? Spozornel som. Ja som sa chcel pripútať aj v motokáre letiacej úžasnou tridsiatkou na dráhe obloženej tonou pneumatík. "No jasné," vyhlásil zasvätene kamoš: "Kolegovci išli v audine stopäťdesiat, narvali to do poľa a keby mali pásy, tak sú mŕtvi. Vyleteli na trávu a pozerali, ako sa ich auto kotúľa, krčí a obíja cestou dolu kopcom." Nestihol som včas prejaviť úžas, tak rýchlo dodal: "A ešte spadlo do priekopy a nakoniec vybuchlo." Iste, pomyslel som si, s týmto scenárom môžeš uspieť akurát tak v Hollywoode.

"Mal som kolegu, ktorý to o pásoch tiež tvrdil, no kvôli policajtom sa vždy zapínal," zapojil sa prvý raz Marek. "Raz v piatok podvečer ma viezol v aute a pred nami sa vliekla známa modrá skriňovka. Ponáhľali sme sa na zábavu, a tak pri najbližšej príležitosti na to šliapol. Lenže keď už sme sa ocitli na úrovni Avie, zo zákruty vyletel rozbehnutý ťahač." Peter pokrčil pery.

"Vrátiť sa už nebolo kedy, predbehnúť nebolo kam a cesta bola príliš úzka na dva nákladiaky a jeho široký Nissan. Brzdil síce, Avia sa aj uhla ku zvodidlám, ale čelnému nárazu sa nedalo vyhnúť."

"Ty kokso," vyhŕklo z Vlada.

"Sekundu pred tým," pokračoval Marek, "ako sa ozvala rana a ako japonský agregát prefrčal prednými sedadlami, kolega odcvakol môj pás. Vyletel som cez sklo von," mávol rukou, "a prebral som sa až v nemocnici. On bol na mieste mŕtvy."

Nastalo také to "čo povedať?" ticho. Prerušil ho až Peter: "Zachránil ti život."

Marek sa len usmial: "Možno chcel odopnúť svoj pás."

Vždy, keď ten príbeh znova počujem, prebehnú mi zimomriavky po chrbte. Možno sa naozaj v tej osudnej poslednej chvíli svojho života fatálne pomýlil. Bohužiaľ, to sa už nikdy nedozvieme, no keby trafil na svoj pás, Marek by bol mŕtvy a na svete by ostal jeden človek bohatší iba o presvedčenie, že má ohľadne zapínania pásov pravdu. No určite viem, že takto na svete ostal Marek, ktorý sa každý deň zamyslí nad tým, komu by mohol vrátiť to, čo dostal. Chce aj ostatným dať ak nie nový život, tak aspoň novú šancu či príležitosť pokúsiť sa dosiahnuť, po čom túžia. Nie všetko, čo máme a dokážeme, sme si aj zaslúžili. Mnohé sny sa nám splnili vďaka "darom", ktoré nazývame náhodou a šťastím. Neviem, koľko Marekov je medzi nami. Poznám ešte jedného, ktorému úspešne vyoperovali zhubný nádor na mozgu, a čítal som o nejakých, čo prežili vtáčiu chrípku, ale nikde som sa nedozvedel, či chcú svoj dar rozmeniť na pár drobných a podať ho ďalej. Či už náhodou, alebo úmyselne.

Každopádne nám zatiaľ želám aspoň jeden "omyl k dobru" denne.

Autor: FILIP KLIČKA