FOTO - TASR/EPA
V posledných dňoch som na blog.sme.sk čítal veľa článkov o sporoch Bratislavčanov a iných Slovákov, čo ma podnietilo napísať text z trochu inej perspektívy.
Stojím pred DEFAC-om (dining facility), ako každý deň čakám na večeru. Obklopený vojakmi, živými tvormi rovnakými ako ja, ako ste vy Bratislavčania i Nebratislavčania. Čakáme v zaprášenom kempe mnohonárodnej divízie na americkú stravu. Slováci, Poliaci, Lotyši, Mongoli i malí čierni Salvádorčania sa už nevieme dočkať, rovnako ráno, na obed i večer. Za mnou sympatická lotyšská vojačka s puškou na chrbte a predo mnou roj čerstvej salvádorskej krvi. Hlúčik vojakov, ktorí prileteli včera. Zoznamujú sa s novinkami.
Rýchlo otvoriť dvere, zapísať sa a dať si naložiť všetky tie americké dobroty rukami indických pracovníkov - Stop, a čo ruky? Nie nepôjdeme do irackého McDonaldu so špinavými rukami, ale umyjeme si pach čerstvo vybitej zbrane z dlaní. Som tu už pol roka, viem, kde je mydlo, kde je kohútik a dokonca mám aj zabehaný spôsob vyberania papierového uteráka. Taký ten frajerský - jednou rukou potiahnuť i odtrhnúť a následne oblúkom hodiť do otvoreného odpadkového koša. A ak by sa vám snáď nevidela studená voda, je tu ešte možnosť použiť suché mydlo. To som frajer, to sa mi hovorí!
Dnes som svoj však pohľad venoval chlapovi predo mnou. Malý muž stredných rokov štíhlej postavy kenského bežca oblečeného do uniformy salvádorskej armády si dnes prvýkrát umýval ruky tu v Iraku. Cez chrbát prehodená puška M16, síce menšia ako flinta lotyšskej blondínky, ale na postave niečo cez meter päťdesiat bola ozajstným dôvodom považovať ho za poriadneho chlapa.
Všetko bolo na dosah: voda, mydlo i papierový uterák v elegantnom obale tesne pred ním. A on? Nevidel to. Bol v strese ako väčšina z nás v novom prostredí, v chrbte bodajúce pohľady okolostojacich. Nevidel mydlo ani uterák. Prvé čo zbadal, bol vodovodný kohútik. Taký má isto aj doma, v tom sa sklamať nemôže. Bol frajer a pustil si vodu. Šuchal si ruky "nasucho" bez mydla. Nešlo to, nešmýkalo tak, ako keď chytí doma mydlo do rúk obsypaných mozoľmi.
Ako sa umyť, no zároveň nebrzdiť komunitu rôznych tvárí za svojím chrbtom? Po chvíli premýšľania zbadal číru umelohmotnú fľašku rovno vedľa umývadla. Chyba, bolo to suché mydlo, ktoré by mu na rukách ani nepenilo.
Na tie pracovité dlane sa mu aj tak nedostala ani kvapka. Bola to totiž fľaška s dávkovačom a hadičkou až na dno, stlačilo jednu ruku podložiť a druhou stlačiť. No on to nevedel, fľaštičku len prevracal, stláčal a čakal. Doma to nemal, v armáde to netrénovali.
Žiadne mydlo nevytieklo, a tak sa opäť vrátil k osvedčenej taktike. Nasucho si pod vodou ešte párkrát pošúchal ruky. Vtom zbadal niekoho pred ním, ako sa utiera do papierového uteráka. Potiahol aj on, raz, dvakrát, odtrhol, presne ako kolega, a kus papiera efektne zahodil do koša.
Krátky príbeh vojaka, ktorý netrval ani minútu, ale korešponduje s pocitom každého z nás tu v Iraku. Aj my sme boli v novom svete. Aj keď sme vedeli, kde je mydlo a ako sa dávkuje, boli sme zo sveta okolo nás poriadne prekvapení. Ochutnali sme a spoznali. Sedem mesiacov nám stačí, ideme domov na krásne Slovensko, do Bratislavy i na východ. Zaradíme sa medzi Bratislavčanov i Nebratislavčanov, ale všetci si budeme môcť z chuti zakričať: Hurá, Slovensko, hurá, civilizácia!
hlavna.blog.sme.sk
Autor: Richard Hlavňa
