Záhorákom sa krivdí! O Záhorákoch sa rozprávajú všelijaké vtipy - napríklad, ako sa Záhorákovi zdá, že všetky autá jazdia v protismere, zatiaľ čo v protismere jazdí len on. Ale pri jazde v protismere sa vraj zviera žalúdok, a nám sa, keď sme nedávno boli na Záhorí, veru žalúdok nezvieral, skôr naopak. Pozval nás totiž náš kamarát Miro do Osuského na zabíjačku.
Vo dvore pod strechou zrenovovanej chalupy viseli girlandy kukuríc. Povešané svietili, akoby sa v nich odrážalo slnko, hoci sme na návštevu dorazili až podvečer.
„Tak týmto na Záhorí kŕmia prasatá. Naše na Orave sa musia uspokojiť so zemiakmi pomiešanými s pomyjami," pomyslela som si.
No inak po zakáľačke už nebolo nikde ani stopy - ak sme chceli zažiť aj varenie podhrdliny v kotle na snehu a obradné servírovanie jej prvých kúskov napichnutých na nôž, mohli sme na to zabudnúť, to sme už nestihli. Aspoň sme nemuseli postávať v rannom mraze - a z rúry už veselo rozváňali zložitejšie výrobky.

Stôl bol krásne prestretý a domáci pán už stihol urobiť aj rôzne druhý paštét, ktoré nám ponúkol ako predjedlo. Potom vytiahol z rúry jaternice a klobásy. Chuťovo boli trochu iné ako na Orave, ale vynikajúce.
„To bude asi tou kukuricou," pomyslela som si. Tvrdím o sebe, že mám malý žalúdok, napriek tomu som si naložila dvakrát. Ani môj muž, veľký mäsožravec, sa nedal núkať - a trikrát sa ponúkol sám.
Keď sme sa, najedení do prasknutia, a s výslužkou jaterníc, klobás a tlačenky lúčili s naším hostiteľom, povedal nám: „Som rád, že vám chutilo. Moje výrobky totiž mäso ani nevideli . Je v nich sója, riasy, a množstvo iných nemäsitých dobrôt. Je to zdravá zakáľačka a netreba pri tom vraždiť. Nabudúce urobím oškvarky, a keď prídete zavčasu ráno, uvaríme si vonku v kotle aj bezmäsitú podhrdlinu."
Nadchlo ma to, no môjho muža to odhalenie rozladilo.
„A možno si nás oklamal!" skríkol. „ Možno to boli pravé klobásky a jaternice, čo si kúpil niekde na Maďaroch - a o tej sóji nám teraz len rozprávaš bájky."
„Šírte to o mne," potešil sa Miro. „Nemôžete mi urobiť lepšiu reklamu."