á podmienka mať v kádri Gabriela Chochoľáka ako vedúcu osobnosť, bola len zastieracím manévrom na odchod.

Prípad má však aj širšie súvislosti. Prvé, čo prekvapilo, bolo, že sa vedenie Slovenskej volejbalovej federácie (SVF) napriek Chochoľákovmu oznámeniu nereprezentovať ešte rozhodlo vycestovať za ním do Talianska, aby si nakoniec to isté vypočulo z jeho úst. Je nesprávne, aby hráča, ktorý sa doteraz v reprezentácii nestal nejakou výraznou osobnosťou, vedenie SVF k účasti v reprezentácii prehováralo, a dokonca cestovalo za ním.

V poslednom odseku článku sa autor pýta, či radikálny rez v mužskej reprezentácii bol tým najšťastnejším a najrozumnejším riešením. Podľa mojej mienky určite nie. Omladzovací proces bol totiž len a len východiskom z núdze, zapríčinený dlhodobým neriešením podmienok pre skúsených hráčov legionárov minulým vedením SVF. A to nemyslím len na športové podmienky - tie mala mužská reprezentácia na naše pomery veľmi dobré.

Iste, srdce má pri utváraní vzťahu k reprezentácii svoje prvoradé postavenie, ale nie nepodstatné sú aj primerané sociálno-finančné podmienky počas prípravy. Vzťahy hráčov a SVF mali byť upravené profesionálne a to zmluvou na dlhšie obdobie, v ktorej by boli jednoznačne určené práva a povinnosti oboch strán. Myslím si, že nie je pre reprezentantov a osobitne starších primerané ohodnotenie 300 korún na deň počas prípravy v reprezentačnom bloku.

Vychádzalo sa z konzervatívnej zásady, že reprezentovať je cťou a že pre legionárov sú príprava a zápasy v reprezentácii výbornou prípravou na pôsobenie v zahraničných kluboch. Možno súhlasiť, ale je to len jedna stránka veci. Som presvedčený, že väčšina tých hráčov, čo sa vzdali reprezentácie, by aj ďalej reprezentovali. Chcelo to optimálne upraviť vzťahy so SVF, ich podmienky, ale aj povinnosti.

Treba pochopiť legionárov. Vo svojich zahraničných kluboch majú kontrakty do konca apríla, maximálne do mája. Počas 3 - 4 mesiacov nemajú príjem, a pritom mnohí majú rodiny. Mali žiť z ušetreného, a pritom profesionálne pracovať v reprezentácii? Za každého legionára dostáva SVF pri každoročnom transfere 2000 eur. Pri počte našich hráčov v zahraničí je to pre federáciu každý rok slušný príjem. Tieto prostriedky by sa mohli využiť práve na ich sociálne a finančné zabezpečenie počas reprezentačného bloku. Diferencovane podľa zásluh a výkonnosti, a nie ako doteraz, paušálne 300 Sk na deň a jednotne u každého. Príliš ľahko sme sa zbavili skúsených hráčov. Kvalitná reprezentácia nemôže predsa pozostávať len z mladých hráčov.

Podobnú situáciu možno predvídať aj v ženskej reprezentácii. Už v minulosti sme sa zasadzovali za rozumné a optimálne riešenie tohto problému. Nepochodili sme. Ústrednou myšlienkou vedenia našej federácie bolo, že v reprezentácii sa hráči pripravujú pre zahraničné kluby a kto chce, bude reprezentovať aj za takých podmienok, a kto nechce, je to jeho vec. Zmluvy považovali za zbytočné. V minulosti bola ženská reprezentácia tvorená väčšinou z mladých hráčok a my v Slávii UK sme boli hrdí, že boli zväčša z nášho klubu. Teraz však postupne prichádza k podobnej situácii ako u mužov. Z hráčok základného kádra reprezentácie už veľká väčšina pôsobí v zahraničí. Len z nášho klubu tam odišlo v minulej sezóne šesť reprezentantiek. Tieto by mali tvoriť základ družstva, ktorý by v budúcnosti mohol dosiahnuť úspech v európskom volejbale.

Som presvedčený, že všetky doterajšie staršie reprezentantky, ako aj tie prichádzajúce mladé, chcú reprezentovať. Som však tiež presvedčený, že sa musia zmluvne upraviť vzťahy, zlepšiť ich sociálno-finančné podmienky. Viaceré hráčky počas prípravy v reprezentačnom bloku nie sú finančne zabezpečené. Na to by sa mali použiť zdroje z poplatkov za transfery hráčok, ktoré každý rok odchádzajú do zahraničných klubov.

Autor: VLADIMÍR HANČÍK, prezident VK Slávia UK Bratislava