História viedenského umenia sa pýši trojicou slávnych maliarov. Gustavom Klimtom, Egonom Schielem a Oskarom Kokoschkom. Všetkých spájalo umelecké hnutie prelomu 19. a 20. storočia - secesia. Zúrivej epidémii španielskej chrípky v roku 1918 ušiel z tejto trojice len Oskar Kokoschka. Umelecká cesta ho podobne ako Schieleho od secesie zaviedla k expresionizmu - umeleckému smeru, ktorý v strednej Európe kulminoval pred prvou svetovou vojnou. Včera uplynulo od smrti maliara, básnika a dramatika Oskara Kokoschku presne štvrťstoročie. V požehnanom veku 94 rokov zomrel 22. februára v švajčiarskom mestečku Villeneuve.
Na rozdiel od iných slávnych majstrov to Kokoschku v detstve k umeniu netiahlo. Snom jedného zo štyroch synov českého emigranta z bohatej rodiny zlatníkov bolo štúdium chémie. Maliarsky talent v Kokoschkovi objavil až jeho učiteľ, ktorý ho presvedčil o umeleckých schopnostiach.
Vo Viedni sa mladý Kokoschka preslávil najskôr ako dramaturg. Jeho divadelná hra Vrah, nádej žien, dnes považovaná za základ expresionistického divadla, vyvolala veľkú vlnu protestov, ale aj záujem expresionistov v Berlíne.
Expresívnosť prenášal aj do obrazov a portrétov. Mnohých pohoršoval. "Na mojich portrétoch šokovalo verejnosť to, čo som sa snažil uhádnuť v tvári, mimike a gestách, aby som to prostredníctvom obrazovej reči reprodukoval ako sumu určitej bytosti v obraze pamäti," hovorí Kokoschka v autobiografickom románe Môj život o tom, ako verejnosť prijímala expresionistické umenie.
Mladý maliar to skúša v Berlíne, kam ho pozval slávny vydavateľ a mecenáš umenia Herwarth Walden. Progresívny časopis Der Sturm bol výkladnou skriňou expresionizmu. Kokoschka je grafikom, básnikom, divadelným kritikom, distribútorom aj reklamným manažérom. Napriek tomu je stále vo finančnej núdzi. "Veľmi rád by som sa naučil tajomstvo toho, ako zostať slobodným umelcom a pritom nehladovať, veď som zažil toľko zimných dní, keď som iba tlačil nos na zamrznuté okná Romanisches Café, kde sa učenci schádzali k nekonečným debatám o umení. Síce som vedel oveľa viac ako oni, ale nikdy som nemal dosť peňazí."
Pre Kokoschku sa secesný maliar, Viedenčan Gustav Klimt stal dôležitým nielen ako umelec. V jeho ateliéri sa spoznal s rodinnou priateľkou Klimtovcov Almou, ktorá so secesným velikánom a milovníkom žien práve prežívala svoj flirt. Kokoschka netušil, že sa stane jeho osudovou láskou.
V roku 1911 sa mladý umelec vracia do Viedne. Má 25 rokov, keď sa stretáva s vdovou po slávnom skladateľovi Gustavovi Mahlerovi, milenkou nemenej slávneho architekta Valtera Gropiusa a femme fatale viedenskej umeleckej scény. Je to Alma. S vyhlásenou krásavicou a intelektuálkou prežije búrlivý románik plný vášne a bolesti.
Mahlerová a Kokoschka sa po troch rokoch v predvečer prvej svetovej vojny rozchádzajú. Ona sa vydá za bývalého milenca Valtera Gropiusa, on dobrovoľne narukuje do rakúskej armády. Utrpel tam ťažké zranenie hlavy. Láska k Mahlerovej ho však prenasleduje do konca života.
Po návrate z frontu vystavuje Kokoschka s maliarmi Kandinským a Ernstom v zürišskej galérii Dada a prijíma miesto profesora na drážďanskej Akadémii výtvarných umení. Roky medzi dvoma vojnami sú jeho šťastným umeleckým obdobím. Okrem výstav s dadaistami uvádza svoje divadelné hry. V Dada kabarete hrajú Sfingu a hastroša, vo Frankfurte Orfea a Euridku. Koncom tridsiatych rokov dokončuje slávnu hru Comenius.
V roku 1934 sa Kokoschka sťahuje do Prahy. Spriatelí sa s prezidentom Tomášom G. Masarykom a portrétuje ho. Prahou je nadšený. "V porovnaní s modernými európskymi veľkomestami s ich uniformnými mrakodrapmi a proletárskymi cementovými bytovkami zostala Praha výtvorom kultivovanej spoločnosti."
Nacisti počas druhej svetovej vojny zaraďujú Kokoschkovo umenie do skupiny tzv. entartete kunst, zvrhlého umenia. Gestapo konfiškuje 417 jeho obrazov a on sa dáva na útek. "Keď som v októbri 1938 s Olgou Palkovskou navždy opúšťal Prahu, mal som dojem, že v zore nad riekou vidím poslednú hodinu Európy." Vojnu strávil v Anglicku, odkiaľ sa sťahuje do Švajčiarska, kde prežije posledných tridsať rokov života a najväčšiu slávu.
Zajtra - Ladislav Pohrobok
