"
Živelnosť - šialená živelnosť vo vzťahu dvoch ľudí, ktorí sú z dvoch svetov. Svetov, ktoré sa vedia k sebe priblížiť iba cez telesnosť, nehu, plač, emócie, ale nie cez vieru v budúcnosť. Vzťah, ktorý nemá budúcnosť, môže byť všetkým - láskou i nenávisťou, túžbou i odporom, životom i smrťou - ale nijakou perspektívou. Preto je taký jedinečný a príťažlivý, zároveň však vzbudzuje odpor. Láska bez viery.
Román je silne autobiografický, spisovateľka sa ku svojmu detstvu vrátila ako sedemdesiatročná. Vlastne ani nie k detstvu, ale k prelomu, ktorý zažila - zrod ženy z chudého a nepekného dievčaťa a zrod spisovateľky, ktorá veľmi ovplyvnila francúzsku i svetovú literatúru minulého storočia a nie len ju. Durasová veľmi úzko spolupracovala aj s filmármi. Filmy ako "Hirošima, moja láska" a iné vznikli práve podľa jej scenárov. Napokon, aj novely a romány, ktoré napísala, sa stali podkladmi pre filmy. Milenec vo filmovom spracovaní oslovil milióny romantických duší a rozčúlil milióny nechápavých.
Romány Marguerite Durasovej literárni kritici zaradili do kategórie "nového románu", alebo románu "pohľadov", o ktorom sa hovorí, že svet vníma ako obraz (niečo ako pohľad cez filmovú kameru) a analýzy a rozsiahle meditácie či opisy cieľavedome vynecháva, lebo súčasný čitateľ už také diela nie je schopný vnímať, a ani ich vnímať nechce. Aby oslovil veľké množstvo čitateľov, román-skratka však potrebuje geniálneho autora, ktorý uhol pohľadu správne nastaví. Vtesnať všetko dôležité do skratky a povedať ňou naozaj to, čo treba, si vyžaduje talent. Takýmto typom geniality a talentu bola Durasová obdarená hojne.
Osobný život spisovateľky bol veľmi búrlivý. Prežila komplikovaný vzťah s matkou, ktorá mala avantgardné predstavy o živote, niekoľko nevydarených manželstiev a nie celkom vyrovnané vzťahy s vlastnými potomkami. Vždy jej však zostala literatúra.
Hoci sa jej venovala najviac, angažovala sa aj spoločensky - ako u našich kresťanov taká populárna "ľavicová intelektuálka". Sama hovorila, že vo svojich politických názoroch sa môže mýliť, ale intelektuál nemôže a nesmie mlčať.
Osud Durasovej od biedy až po slávu doprial všetko. Dôkladne využila svoj talent a dala literatúre a filmu všetko, čo vedela a vládala. Jej diela ako Námorník z Gibraltáru, Moderato cantabile, Je leto, pol jedenástej večer, či Vicekonzulka, určite budú ďalej vychádzať a nájdu bohatú čitateľskú reakciu.
Milenca ako najznámejšie spisovateľkino dielo ozvláštňuje ešte jeden aspekt. Je ním tajomstvo Orientu. Aj keď Durasová prostredie Indočíny, kde do svojich osemnástich rokov žila, veľmi dobre pozná, vie, že ho nemôže úplne pochopiť. Je beloška, jej racio prevláda nad emóciami, a číre emocionálne vnímanie a silu, ktorou emócie ľudia Orientu vyjadrujú alebo taja, obdivuje, ale i trošku ironizuje.
Jej románový milenec je emocionálny slaboch a zároveň veľmi silný. Nedokáže odporovať otcovi, ale dokáže milovať celý život a nikdy na svoju lásku nezabudnúť. "Spomienka na malú belošku určite pretrvala, na to telo ležiace krížom cez posteľ. Určite dlho panovala nad jeho túžbou, na ňu, na malú belošku, sa upínalo jeho vzrušenie, nesmiernosť jeho nehy, temná a strašná hlbinnosť tela."
Krutosť citu a krutosť rozumu Durasová postavila proti sebe a túto dilemu rieši vlastne typicky belošsky a európsky. Nevieme, ako by skutočný orientálec svoje "emócie a rozum" posúdil vo vlastnom diele, nemáme možnosť porovnávať. Môžeme len dúfať, že racionálny pohľad na svet sa dokáže spojiť s čistou spiritualitou a emocionalitou sveta, ktorý potom už nebude taký záhadný.
