Až minulú sobotu som pochopila našich predkov a ich spôsob života. Približne o 17. hodine nám doma vypadla elektrina. Decká sedeli v obývačke pri počítači a zároveň pozerali telku. Ja som v kuchyni pila kávu s manželom. Bežný sobotňajší podvečer.

Zrazu zostalo absolútne ticho. Len pes ďalej štekal. V miernom šere sme si sadli do obývačky. Deti hundrali a my s manželom sme si vzdychli, že čo budeme teraz robiť. Potom som sa potešila. Veď teraz sa môžem bez výčitiek svedomia vyhovoriť, že nemôžem žehliť ani prať a dokonca ani upratovať, pretože nič nevidím. Sedeli sme na gauči a dcéra priniesla sviečku. Sedeli sme okolo sviečky a všade bolo ticho. Len za oknom bolo počuť šuchotanie zamrznutých dažďových kvapiek.

Zo začiatku to vyzeralo, že budeme len tak ticho sedieť, ale potom som sa opýtala: "Tak ako bolo včera v škole?" V šere som videla, ako chlapci prevrátili oči. Potom začal rozprávať jeden, druhý a čoskoro sa pridal tretí. Keď spustila dcéra, nevedeli sme, koho skôr počúvať. Rozprávali o tom, ako bolo na matematike, fyzike, cez prestávku, na obede aj na ľade, na ktorý išli cez telesnú. Zistila som, že Matej má súpravu na telesnú niekoľko týždňov deravú, že Gabrielovi ukradli papuče a chodí v triede v teniskách a Adam trikrát nebol na futbale. Eliška náhodou prezradila, že v miestnom pohostinstve majú veľmi dobré a lacné nanuky. Otvárala som ústa ako ryba na suchu a len sem-tam sa mi podarilo niečo povedať. Deti sa začali predbiehať, kto povie zaujímavejšiu príhodu. Nakoniec sa pohádali a chceli odísť. Zastavila ich tma, a tak sa radšej vrátili do bezpečia sviečky. Opäť sme začali rozhovor. Trvalo to takto asi hodinu a pol.

Keď sa znenazdania zapol televízor aj žiarovky, všetci sa rozutekali po byte a ja som si vydýchla. Už dávno som nezažila taký informačný nápor. Sedela som na gauči ako zbitá. Teraz mám roboty vyše hlavy. Kúpiť novú teplákovú súpravu, papuče, vyhrešiť Adama a upozorniť Elišku. No musela tá elektrina vypadnúť? Jednoduchšie by bolo žehliť, prať alebo upratovať. Namôjdušu.