Fušer fasád, amatér či podvodník - tak ho nazývali tí, ktorým sa jeho revolučný a netradičný svetonázor nepáčil. No málokomu sa podarilo v súčasnej architektúre vyvolať taký rozruch ako rakúskemu umelcovi Friedensreichovi Hundertwasserovi. Miloval farby a nepravidelné tvary. V stopách svojho kréda "priamka je bezbožná" vytvoril niekoľko slávnych budov, kde jediný roh nebol pravouhlý, jediná stena rovná. Obdivoval secesných majstrov, ich vzťah k prírode, líniám a farbám. Jeho dielu sa dnes klaňajú tisíce obdivovateľov. Bojoval proti nude v architektúre, hlásal ekologickú zdržanlivosť, nenávidel rovné línie a Európsku úniu. Pred piatimi rokmi, 19. februára 2000, majster krivky skonal počas plavby Pacifikom.
K architektúre sa dostal okľukou. Nikdy tento odbor nevyštudoval, jeho láskou bolo od útleho detstva maliarstvo. Neobyčajnú predstavivosť vo farbách a tvaroch v ňom podnietili aj hodiny v experimentálnej škole Montessori, ktoré absolvoval ako dieťa. Hundertwasserovu večnú túžbu po harmónii a kráse možno podporilo aj nie veľmi šťastné detstvo.
Narodil sa vo Viedni ako Friedrich Stowasser 15. decembra 1928. Nemal ani rok, keď zomrel jeho otec. Počas holokaustu prišiel takmer o sedemdesiat členov rodiny z matkinej strany. Príliš sa nepodarili ani dve jeho krátke manželstvá. O to s väčšou vervou sa púšťal do života umenia, v ktorom hľadal liek na utíšenie bolesti, ale aj inšpiráciu na nové štarty.
Gymnázium skončil úspešne, avšak Akadémiu vo Viedni navštevoval tri mesiace a v slávnej parížskej École de Beaux Arts vydržal jeden deň. Štúdium radšej vymenil za dobrodružstvo na cestách, počas ktorých si mení priezvisko zo Stowassera na Hundertwassera (sto vôd) a meno Fridrich na Friedensreich - teda naplnený mierom. Mier, harmónia, spontánnosť a krásno sa totiž ako princíp nesú celou umelcovou tvorbou.
Od maľby k architektúre prechádza v 50. rokoch. Európa ešte stále žila v očarení prísnym funkcionalizmom v duchu hesla "ornament je zločin" viedenského architekta Adolfa Loosa. Hundertwasser, v ostrej opozícii voči svojmu rodákovi, píše manifesty proti racionalizmu v architektúre, zatracuje priamky, obracia sa smerom k prírode. Proti prísnosti hlása rozmanitosť, proti uniformite individualizmus.
"Každý by si mal utvárať svoju vlastnú architektúru, byť schopný skonštruovať to, čo sa mu páči, z peria, trávy alebo papiera, aj keby mala budova spadnúť," hlása maliar nový program. Nemôže sa pozerať na tvarovú a farebnú monotónnosť stavieb svojich súčasníkov.
Jeho architektúra nemá ďaleko od maľby. Domy navrhnuté Hundertwasserom sú ako vystrihnuté z rozprávky. Potreba navrhovať budovy vychádzala zo zúfalstva nad vtedajšou architektúrou. Chýba jej poézia, je nešetrná k životnému prostredím, mestá sú šedivé a odľudštené, hovoril. Ako stavebný materiál používa odpad - presklené vitráže vytvára z použitých farebných fliaš, fasády zdobí zvyškami obkladačiek. Farebné domy dopĺňa zeleňou, strechy mení na záhrady. Kým pri prvých realizáciách si z neho robili posmešky, 90. roky mu priniesli slávu.
Na základe jeho návrhov sa realizujú najmä stavby vo Viedni - múzeum Kunst Haus, benzínka Agip, spaľovňa odpadkov HBW Spittelau či známy obytný dom nazvaný podľa svojho architekta - Hundertwasserhaus. Prerazil však aj vo svete - navrhol vinotéku v Kalifornii či dizajn interiéru Boeingu 757 pre nemecké aerolínie Condor. Vzťah k prírode a k ekológii vyjadril účasťou na aktivistických "nahých demonštráciách" v 60. rokoch, aktívne sa zapojil do kampane proti vstupu Rakúska do Európskej únie. Jeho angažovanosť ho núti vyjadrovať sa k Blízkemu východu, ochrane veľrýb, pracuje pre OSN.
Rok pred smrťou, na svoje sedemdesiatiny, sa sťahuje na Nový Zéland, kde prijíma prácu na netradičnej rekonštrukcii verejných toaliet Kawakawa. Mohol tam uplatniť všetky princípy svojej umeleckej tvorby - recyklovanie odpadového materiálu, secesno-gaudíovské motívy, hru so sklom a keramikou. Prácu na ostrove si však dlho nevychutnal.
Dnes to bude už päť rokov od jeho smrti, ktorá ho zastihla počas plavby Pacifikom. Jeho posledné želanie sa - ako inak - nieslo v duchu jeho životného princípu. Chcel byť pochovaný na svojom pozemku na Novom Zélande v Záhrade šťastných mŕtvych pod korunou tulipánovníkov.
V utorok - Luis Bunuel
