vysielacích časoch mnohých televízií. Oko - pohľad na súčasnosť, Česká sóda, Okno k susedom, Slovenské okno, Nová cestománia, GEN, Genus, Ako sa žije ... sú len niektoré z názvov jeho dokumentárnych cyklov, ktorými sa mu podarilo prekonať prekliatie dokumentu, považovaného len za alternatívnu menšinovú záležitosť. V apríli príde Fero Fenič na Slovensko s 12. ročníkom filmového festivalu Febiofest, ktorý nadobudol už kolosálne rozmery. Okrem množstva nových zahraničných filmov a ukážok toho najlepšieho z tvorby Febia privezie slovenskému divákovi štyri české premiérové snímky a uvedie jediné dva slovenské filmy, ktoré u nás vznikli minulý rok - Dve slabiky pozadu a Konečná stanica. V rovnakom čase, v apríli, rozhodne česká Rada pre rozhlasové a televízne vysielanie, či mu udelí licenciu na zriadenie digitálnej celoformátovej Febio televízie. Jej ambíciou je totiž narušiť presilu televízií s komerčným vkusom a stať sa oázou pre ľudí, ktorých zaujímajú rozumné lifestylové programy. Fero Fenič.

Čomu pripisujete zázrak svojho úspechu?
Chcel som nakrúcať pre ľudí, nie pre seba. Mnohí tvorcovia totiž robia len preto, aby uspokojili vlastné ego a neberú ohľad na diváka. Majú pocit, že pokiaľ im divák nerozumie, je hlupák, a oni ho môžu ignorovať. Možno to platí v iných druhoch umenia, ale televízia a film sú médiá masovej zábavy. Vytvárať film, na ktorý nemá nikto prísť, považujem za drzosť. Je to míňanie cudzích peňazí - buď daňových poplatníkov, alebo producentov. Je prirodzené, že dokumenty sa nedočkajú úspechu Harryho Pottera, ale svoje obecenstvo si dokážu nájsť, a mňa vždy fascinovala možnosť strhnúť pozornosť práve väčšinového diváka.

Minulý rok ste vo Febiu oslávili vznik tisíceho filmu. Je asi ťažké v takomto množstve ustrážiť kvalitu, aby neklesla. Ako to robíte?
Videl som každú vec, ktorá tu vznikla, pri každej som sedel v strižni, a za celý ten čas som sa rozišiel azda len s tromi ľuďmi. Paradoxne, ani jeden z nich nedosahoval profesionálne kvality takých režisérok ako sú napríklad Věra Chytilová, alebo Olga Sommerová, ktoré sú rázne a vyhranené osobnosti, ale práve preto sú súdne. Keď som za nimi prišiel s nápadom, ktorý mohol filmu prospieť, akceptovali ma. Chcem, aby režiséri, ktorí pre mňa pracujú, boli úspešní, pretože ich úspech mi dáva prácu a posilňuje pozíciu môjho štúdia. Na ich úspechu mi záleží možno viac, ako im samotným. Takže, ak som bol nespokojný, nútil som ich filmy prerábať. Chránim si značku a meno. Keď sme privážali do Bratislavy To najlepšie z Febia, nikdy sme nevedeli, čo je v skutočnosti to naj, lebo všetko bolo vlastne rovnako dobré. Naše filmy obvykle neklesajú v Čechách pod miliónovú sledovanosť, čo je už samo o sebe obrovská zodpovednosť.

Medzi českými filmármi, nehovoriac o slovenských, máte vynikajúce renomé aj preto, že ste ich zamestnávali v prvej polovici 90. rokov, keď nemali žiadne príležitosti.
Bolo to tak, a slovenská tvorba v tom čase vznikala vlastne len u nás v Prahe. Pre mňa nakrúcali Trančík, Piroh, Jakubisko, ale aj mladší - Johanides, či Pirohová. Neboli to však len režiséri, ale aj slovenskí strihači, zvukári, skoro všetci dobrí kameramani. Veľká časť z nich u mňa pracuje dodnes. U zamestnancov Českej televízie sme často vyvolávali nevôľu. Brali nás ako votrelcov, ktorí im ujedajú z krajca chleba, pretože sme ich provokovali tým, ako sme dokázali i pri skromných podmienkach nakrúcať úspešné veci.

Ako vám zišiel na um nápad založiť Febio?
Vždy ma musí niekto nakopnúť. Po revolúcii prišiel za mnou produkčný, s ktorým som sa poznal, a navrhol mi, aby sme si spoločne založili súkromné štúdio. Aby sme neboli na nikom závislí. Povedal som si ale, že si takéto štúdio urobím sám. Vždy som bol sólista. Chcel som si vytvoriť pôdu na to, aby som bez cudzích ekonomických priorít a obmedzení mohol nakrúcať tak, ako nikdy predtým. A neskôr, keď som prácu ponúkal aj iným režisérom, dbal som na to, aby mali rovnaké podmienky, aké by som chcel pre seba. Často som sa rozhodoval aj iracionálne, lebo keď som veril nejakému nápadu, bolo mi jedno, či na ňom prerobím.

Je ťažké hľadať námety?
Nikdy som s tým nemal problém. Aj keď to znie akosi namyslene, ale možno až dve tretiny z tých tisíc vecí vychádzali z mojich nápadov. Problém väčšiny tvorcov je v tom, že čakajú, kým im niekto zadá tému, a ja sa v témach topím. Zaujíma ma svet.

Čo vás stále poháňa dopredu?
Nepovažujem sa za ctižiadostivého človeka, v živote som však mal šťastie, že som robil to, čo ma bavilo, z čoho som mal radosť. A keď som niečo začal robiť, vždy som to dotiahol do konca. Nikdy som napríklad neodišiel z kina, aj keď som sa pozeral na najhlúpejší film. Potreboval som zistiť, prečo ho jeho tvorcovia nakrútili, vždy som chcel pochopiť, aký mali cieľ. Niekedy sa na zlom filme dá naučiť viac, ako na dobrom. Môj problém je asi v tom, že sa niekedy nechám vtiahnuť do príliž veľa vecí a potom už nemôžem ustúpiť. Takto vzniklo aj Febio - vo chvíli, keď sa v Československu pozatvárali všetky filmové štúdiá a filmári len chodili a plakali, čo s nimi bude, a že s filmom je koniec. Povedal som si, že sa musím o seba postarať, a na dokument sa peniaze nájdu skôr, ako na film hraný. Prvé diely investigatívneho Oka som nakrúcal sám, a až keď mali úspech a pribúdali nové objednávky, začal som prizývať ďalších. Na začiatku som vôbec nepočítal, že budem zamestnávať i niekoho iného, pretože som nedocenil myšlienku a dosah vlastného štúdia.

Ako to bolo s Febiofestom?
Presne tak isto, nebol to žiadny workoholizmus. Keď malo Febio dva roky, urobili sme si pre radosť pred Vianocami malú prehliadku zaujímavých filmov, lebo v tom čase boli všetky filmové kluby pozatvárané a naozaj sa nebolo na čo pozerať. Bol tu hlad, noví distribútori kvalitných artfilmov ešte neexistovali. Zhovárali sme sa s priateľmi o tom, že keď sa objavia peniaze na to, aby vznikli filmy, už tu nebudú diváci. Už nenaučíme ľudí chodiť do kina. A tak som dohodol zadarmo neveľkú sálu, kde sme premietli kolekciu zaujímavých filmov, ktoré sme pozháňali z nejakých kultúrnych stredísk a ambasád. Nemali sme väčšie ambície. Ale roznieslo sa to Prahou, a začali sa valiť davy. S úžasom som sledoval, čo sa deje. Potom mi všetci povedali, že už to nemôžem nechať len tak a na budúci rok to musíme zopakovať. A úspech pokračoval z roka na rok. Takto vznikol Febiofest - iba som sa snažil vyhovieť záujmu divákov. Bolo to osudové šťastie, že som prišiel v správnej chvíli so správnym podnetom. Zaplnil som biele miesto, ktoré by dokázal zaplniť ktokoľvek iný, keby to bol býval urobil. To miesto tu bolo a čakalo, kto doňho vkročí.

Uchádzate sa o licenciu na vysielanie digitálnej televízie. Ocitli ste sa aj v konkurencii s už fungujúcimi televíziami, ktoré ponúkajú projekty na nové kanály. Ako odhadujete svoju šancu?
Je tu niekto iný, kto môže podložiť svoju prácu v takom bohatom autorskom a tvorivom rozsahu ako my? Ide o to, aby sme rozšírili pluralitu na českom trhu. Preto takáto televízia musí vzniknúť aj na Slovensku, kam by som, mimochodom, pokiaľ sa to podarí v Čechách, tiež raz veľmi rád vstúpil. Ste prví, komu to hovorím.

Myslím, že by slovenskí diváci neboli proti vytvoreniu väčšej plurality.
Mojím snom je, aby Febio televízia bola aj na Slovensku. Nemám na mysli akýsi klon, ktorý nám predviedla NOVA a JOJ, ale aby vznikla česko-slovenská televízia a žila by vedľa seba ako dve sestry, ktoré sa vzájomne inšpirujú, pomáhajú si a vymieňajú si programy. Vyrástol som v Československu a stále vnímam s určitým sentimentom, že vzájomné ovplyvňovanie našich dvoch národov bolo veľmi prospešné. Slovensko sa poškodzuje, keď sa uzatvára do svojho malého kultúrneho rybníka, lebo slovenský trh je veľmi limitovaný. Na druhej strane, českú kultúru okysličoval slovenský temperament, ktorý do nej vstupoval s rôznymi svojimi pohľadmi. Napríklad moji súčasní najlepší režiséri najsledovanejšieho programu Nová Cestománia sú traja Slováci: Mančuška, Pázman a Pirohová až potom následujú českí tvorcovia.
Na Slovensku sa kultúra neuzatvára, ale pomaly zomiera na podvýživu.
Bál som sa také niečo povedať z diaľky Prahy. Nie som až taký znalec, ale keď Slovensko zvonku pozorujem, vyzerá to presne tak.

Nie je to aj preto, že schopní ľudia, ako ste vy, odišli?
Teraz mi povedzte, keby som nebol v Prahe, kde som si vytvoril zázemie, čo by som bol robil na Slovensku? Kde by som skončil? Možno z pohľadu Slovenska sa zdá, že by som rovnako mohol založiť Febio aj doma, ale nevytvoril by som ho. Nikdy by nevzniklo. Na Slovensku sa stalo presne to isté, čo v Čechách, keď sa prestali nakrúcať filmy a rozpadla sa Koliba. Ale v Čechách sa našla osvietená osobnosť, riaditeľ ČT Ivo Mathé, ktorý pochopil, že v tejto krízovej situácii práve verejnoprávna inštitúcia musí na seba prevziať zodpovednosť za záchranu hraného filmu. Na Slovensku nikto taký nebol. Navyše, česká kultura mala a má obrovskú podporu publika, ktorá na Slovensku, žiaľbohu, v takej miere nie je. Keď vznikne český film, všetci naň idú do kín. Keď vznikne slovenský film, nikto po ňom ani neštekne. Slováci, snáď okrem folkloru, nemajú emotívny vzťah k prejavom svojej kultúry. Neviem to zdôvodniť, ale je to proste tak. Štát v Čechách tiež filmu nepomohol, nikto od českej televízie nevyžadoval, aby sa zachovala týmto spôsobom, mohli sa na to vykašľať ako na Slovensku, nebolo to žiadne politické rozhodnutie. Naopak, pri moci bola vtedy veľmi pragmatická pravicová strana, ktorá nebola naklonená k akýmkoľvek záchranám. A dnes sa v desaťmiliónových Čechách nakrúti 20 celovečerných filmov ročne. Ukážte mi v Európe inú takúto krajinu!

Vo svojom televíznom projekte sa chcete zamerať na produktívnych ľudí od 15 do 49 rokov. Je to preto, že vy ste už od tejto skupiny starší?
(Smiech.) Áno, preto. Už som tento vek prežil, nemusím sa učiť s týmito ľuďmi, môžem im ponúknuť niečo, čo poznám a viem robiť. Pokúsiť sa vstúpiť na trh s kvalitami, ktoré som si už overil vo Febiu. Nie je tu podobný subjekt, ako sme my, ktorý má takú tvorivú skúsenosť a autorské zázemie, a práca ktorého tak jednoznačne naznačuje, čo dokážeme. V inakšom prípade prídu subjekty typu Železného, ktoré síce napíšu akýkoľvek projekt, lebo papier znesie všetko, ale neexistuje tu záruka, že ho naozaj dokážu naplniť. Ešte predtým, ako som sa do toho pustil, som sa svojich kolegov a priateľov, ktorí ma k tomuto kroku presviedčali, pýtal, prečo odo mňa automaticky očakávajú záujem o digitálnu televíziu? Všetci mi odpovedali otázkou: A kto iný, ak nie ty?

Prečo stojíte o celoformátový záber?
S Febiom som sa zaškatuľkoval ako dokumentarista, ale keď sa pozriete na moju tvorbu, vždy som mal široký rozptyl. Navyše, dokumentárnych kanálov je tu dosť. Chcem oslovovať väčšinového diváka, ale zároveň sa nemusím zameriavať úplne na všetkých, ako to robia dnešné komerčné televízie. Hľadal som si svoje miesto, a našiel som ho na príkladoch viacerých európskych staníc, ktoré si hovoria, že sú lifestylove, pre výkonný vek, sú inteligentné a úspešné, napriek tomu, že u nás sa zdá, že to nejde dohromady. Tieto stanice však úspešné sú, pretože majú jasne obmedzený okruh divákov, a hoci majú sledovanosť len asi 10 percent, majú pozoruhodnú inzerciu. Mojím cieľom je televízia, ktorej by som bol ochotný dať svoje meno, pretože to beriem aj v emotívnej rovine - Feničov Biograf je osobné priznanie, ktoré sa neskrýva za všeobecnú značku. Prichádzam ako čitateľný, zreteľný subjekt, ktorý nechce sklamať a zničiť svoju životnú dráhu. Nemotivujú ma peniaze, nestihnem si užiť ani tie, ktoré mám dnes. Pre mňa je motívom, keď ma už osud k tejto úlohe vyzval, aby som ju dôstojne dohral.
Povedal som si, že v čase, keď prišla príležitosť, musím do toho vstúpiť. A musím na nejaký čas odložiť nakrúcanie celovečerného filmu, ktorého scenár už mám hotový.

O čom je scenár Českej komédie?
Vyzerá autobiograficky, ale spája v sebe veľa príbehov, ktoré som odpozoroval alebo vypočul od iných. Je to príbeh muža, od jeho narodenia až do dospievania, keď sa po prvýkrát prejaví ako osobnosť. Možno ho charakterizovať vetou: "Ako nebyť iným, keď všetci musia byť rovnakí." Odohrává sa v 50-tych a 60-tych rokov, ktoré tvoria veľmi kontrastné pozadie pre človeka, ktorý sa nevie vmestiť do predpísaných regulí prefabrikovanej socialistickej spoločnosti a tak prežíva vlastnú tragikomickú drámu v ceste k sebe samému. Príbeh sa síce odohráva v Československu, ale jeho obsah a myšlienky sú všeplatné v každej spoločnosti a každej dobe.

Ako ste sa vy, chlapec z malej dedinky pri Prešove, vybrali študovať žurnalistiku do Bratislavy?
Už keď som mal osem rokov, písal som poviedky a básničky. Moja pani učiteľka tieto moje veci poslala do akejsi literárnej súťaže do Pionierských novín. Tam si ma všimli a tak ma táto pozornosť a neskôr i podpora posunuli ďalej. Bol som divoké dieťa a nemal som žiadnu disciplínu, čo mi pravdepodobne zostalo. Moji rodičia boli obyčajní pobožní roľníci, ktorí nečítali noviny, nemali sme televíziu, iba rádio. A keď som bol ôsmak, vybrali ma do medzinárodného tábora v Seči, pre deti, ktoré mali autorské nadanie. Zišlo sa tam asi 300 detí z pätnástich krajín. Hneď prvý deň sme dostali voľno, aby sme napísali nejakú poviedku. Nudil som sa pri priehrade, kde som pozoroval, ako otec učí syna chytať ryby. Napísal som pocitový text o tom, ako som vnímal zasväcovanie toho dieťaťa, a moja poviedka vyhrala. Stal som sa šéfredaktorom časopisu, ktorého vyšlo asi desať čísel. Zaujímavé je, že v priebehu života sa neustále stretávam s ľuďmi, ktorých si už nepamätám, ale ktorí si pamätajú z tábora mňa, lebo som bol ich šéfredaktor. Dnes sú z nich významní vedci, novinári, spisovatelia, lekári. Bol to pozoruhodný pokus. Je to dôkaz toho, aké dôležité je pracovať s deťmi. Nebyť tohto zážitku, možno by som sa nikam nedostal.

Od ôsmej triedy sa od vás očakávalo, že sa stanete novinárom?
Keď som prišiel na strednú školu, už sa o mne vedelo, že som ten chlapec, čo dobre píše. Začal som vydávať vlastný časopis, alternatívny školskému, ktorý sa mi nepáčil. Mal veľký úspech, o dva roky neskôr sme ho už vydávali v náklade 1000 kusov a aj sme ho predávali. Dokázal som doslova zblbnúť ľudí okolo seba, nadchnúť ich tak, že mi vždy uverili a pomáhali mi. Na prijímacie skúšky som išiel bez rodičov, tí nikdy, až do svojej smrti, v Bratislave neboli. Doniesol som so sebou dve sieťovky, ktoré som naplnil stredoškolskými časopismi a povystrihovanými novinovými článkami. Na skúške som však mal pocit, že komisia si zo mňa strieľa. Kládla mi veľmi triviálne otázky. Keď sa skúška skončila, išiel som na breh Dunaja aj s tými sieťovkami a rozplakal som sa. Mal som pocit, že ma skúšajúci chceli ponížiť, že ma považovali za hlupáka a že tam vôbec nepatrím. O dva týždne mi poštou prišlo oznámenie, že som prijatý. Neskôr mi na škole prezradili, že mi komisia naschval dávala jednoduché otázky, lebo sa všetci báli, aby som nepokazil skúšku, pretože ma pre môj talent veľmi chceli prijať.

No a potom ste sa nezmestili už ani do Bratislavy?
Keby som neprešiel Bratislavou, nikdy by som sa neprihlásil na FAMU. Potreboval som prejsť akousi kultiváciou v kultúrnejšom prostredí, z akého som prichádzal. Overil som si svoje schopnosti, dovzdelal sa a nabral trochu sebevedomia. Keď som absolvoval prvý rok žurnalitiky, zistil som, že sa mi to vôbec nepáči. Nevedel som, čo mám robiť. Začala sa normalizácia, previerky, mnohým veciam som vôbec nerozumel, bol som občiansky dosť nezralý - pochádzal som z prostredia pobožných ľudí, ktorí žili tak trochu mimo spoločnosť a nikto z nich nebol v komunistickej strane. Na škole sa od nás očakávala propaganda, bol to pre mňa úplne nepochopiteľný paralelný svet. Zistil som, že to nechcem robiť. Nakoniec ma prijali na FAMU na dokumentárny film.

Dnes vás Pražania milujú?
Sú ku mne veľmi milí. Nestretol som sa s jediným prejavom nevôle a antipatie. Naopak, niektoré prejavy sympatie ma často až zaskočia a dojmú. Nedávno sa mi v pizzerii prihovorila jedna babička, ktorá mi povedala, že ma má veľmi rada a darovala mi srdiečko, na ktorom bol namaľovaný nápis panu Ferovi. To ma dojalo a zaskočilo, pretože aj po tých mnohých rokoch ma stále prekvapuje, že ľudia v Čechách moju prácu tak sledujú a tak mi fandia.

Stretávate sa s nejakým záujmom aj zo Slovenska?
Nie. A oficálne už vôbec nie. Aj keď sa stále snažím nejako pomáhať a dokonca v rôznych anketách ma radia medzi desať najznámejších Slovákov v zahraničí. Už som si však zvykol, že u nás na Slovensku to bolo vždy tak...

Autor: TINA ČORNÁ / Foto: ČTK