iavať všetky povery, ktoré pozná!
Ani ja sa teda nikdy nepoteším, keď sa dozviem nejakú novú poveru: nová povera, nová robota. A nové povery vznikajú denne - naivné myslieť si, že je to iba dedičstvo po predkoch. Záchytným bodom novodobých povier bývajú novodobé predmety. Donedávna napríklad býval poverami opradený zelený Trabant. Kto ho zbadal, toho povinnosťou bolo podskočiť si trikrát na pravej nohe, a v ten deň mal zaručene šťastie. I ja vždy, keď som zbadala zelený Trabant, som si takto podskočila. Dnes sa už dá Trabant stretnúť zriedkavo, a zelený ešte zriedkavejšie, takže trabantové šťastie si môžeme vypodskakovať len málokedy. Aj z miznúceho šťastia však môže byť človek šťastný - radovať sa môžeme napríklad z toho, že šťastie prinášajúce, ale inak neuveriteľne smradiace Trabanty už neohrozujú naše životné prostredie.

Na rozdiel od Trabantov neubúda ryšavcov - tí takisto prinášajú šťastie, len si treba pri stretnutí s ryšavcom trikrát napľuť do rukáva.
Takisto s týmto šťastím je však spojené veľké - aj keď nie ekologické - riziko. Ryšavci sú totiž na to pľutie citliví - nevedno prečo, veď by mohli byť so svojimi krásnymi červenými hrivami a s tým, že prinášajú šťastie, vrcholne spokojní. No ako vravím, oni spokojní nie sú, a tak práve vo chvíľach, keď prinášajú šťastie, hrozí od nich aj nebezpečenstvo. Aj mne sa už raz po troch napľutiach stalo, že ma ryšavec naháňal dvesto metrov a zachránilo ma len to, že som mu zmizla v električke. Cestu električkou som potom absolvovala bez lístka - ale revízor ma nechytil. Mala som šťastie! Predsa len som ho mala - určite vďaka tomu ryšavcovi, čo ma do tej električky vohnal, pretože mi to šťastie nechcel dožičiť.
A takto je to so všetkými poverami, aj s celkom bežnými očakávaniami. Človek s nimi môže spájať svoje šťastie práve tak ako obavy - všetko závisí od uhla pohľadu.