ie. Rebeli sú pyšní na svoje vojenské mundúry a kalašnikov. Na pažiach majú znak UCK, čo je albánsky symbol - dvojhlavý orol na červenom pozadí. Tento znak je rovnaký ako ten, ktorý používala bývalá Kosovská oslobodzovacia armáda, jedinou výnimkou je zámena slov národná a kosovská. Teraz tu nie je počuť streľbu, nič neruší pokoj vznešených horských masívov.
Povstalecký vodca ukazuje rukou smerom na pozície macedónskej armády. „Sú tam, asi tristo metrov odtiaľto.“ Povstalci, niektorí v kuklách, stoja meravo pred novinármi, zvierajú samopaly. „Jeden nikdy nevie, musíme si dať pozor na všetkých,“ pokračuje Hodža s tým, že oni „si nezačínajú“. „Rýchle na svoje pozície,“ nariaďuje naraz veliteľ medzi dvoma výstrelmi. V povstaleckej základni v dedine Malino Mala pijú štyria rebeli kávu, fajčia cigarety a glosujú situáciu. Samopaly kalašnikov majú v pohotovosti v strede stola. „Chcete sa s tým naučiť zaobchádzať?“ pýtajú sa novinárov. A hneď dodávajú, že medzi nimi nie sú žiadni „vrahovia, drogoví priekupníci či podvodníci“. Veliteľ Hodža vysvetľuje: „Musíme si dávať veľký pozor na tých, ktorí sa k nám chcú pripojiť.“ Rebeli neradi prezrádzajú svoje mená a používajú viac-menej exotické prezývky. Rovnako skúpi na slovo sú, pokiaľ ide o ich počet či o vymedzenie ich pozícií. Niektorí hovoria po francúzsky či po taliansky, čo je pamiatka na ich pobyt vo Švajčiarsku alebo v Taliansku. Mnohí z nich sa honosia dlhou povstaleckou kariérou, ďalší utiekli z väzenia. „V Taliansku som bol väznený za držanie zbraní,“ hovorí muž s prezývkou Indián, ktorý už bojoval v Kosove. „Pre krivé obvinenia som doslova za nič strávil pol roka vo väzení,“ hnevá sa ďalší rebel s prezývkou Fúzač, ktorý je teraz veliteľom asi tridsiatky mužov v oblasti. „Nie sme žiadni blázni,“ hovorí ďalší, „bojujeme za správnu vec.“ Zopár civilistov, ktorí zostali v dedine, hostí povstalcov vo svojich domoch. Zdanlivo ochotne, ale bez komentára.
(čtk)
