Aké máte prvé spomienky na Vianoce?

„Spomínam si na okno za záclonou, ticho za ním padali snehové vločky. S otcom sme hrali našu obľúbenú hru na pani Záclonovú a pani Oknovú. Bola to hra zo súčasnosti, ktorá nemala dej, boli to dialógy dvoch susediek o banálnych veciach všedného života. Ohromne ma to bavilo. Hrali sme aj dramatickú rozprávku Soľ nad zlato – môj otec hral staršie sestry a kráľa, ja Marušku. Keď sa ma kráľ spýtal: ‘Ako ma ty máš rada, dcéra moja najmladšia?‘, ja som odpovedala: ‘Ako soľ, otecko môj!‘ a on vždy zdvihol ruku, ukázal prstom na dvere a zakričal strašným hlasom: ‘Tak choď, dcéra nezdarná, von z môjho kráľovstva!‘ Ja som sa zakaždým tak rozplakala, že ma obidvaja rodičia nevedeli utíšiť.“

Na ktoré spomínate najradšej?

„V dospelosti boli najčarovnejšie tie, keď ich prvý raz vnímala moja vtedy 7-mesačná dcérka. Ohromne sa tešila, bolo to úžasné… Ešte dlho potom sme boli s manželom nervózni zo snahy uchovať deťom ilúziu o Ježiškovi.“

Váš otec pochádza z veľkej rodiny. Schádzali ste sa všetci na sviatky?

„Je nás tak veľa, že by sme sa k starej mame Kronerovej naraz ani nepomestili, tak sme sa u nej cez sviatky striedali.“

Každá rodina má svoje osobitné zvyky. Aké boli tie „kronerovské“?

„Moja mamička pochádzala zo Záhoria, a tam sa jedáva šošovicová polievka. Ale patriarchálny vplyv otca prevládol, takže sme sviatky svätili po liptovsky. Štedrá večera mala takéto menu: začínalo sa vianočnou oblátkou, na ktorú sa dalo trošku medu, potom vianočné pupáky, to znamená makovo-medové, a zaliali sa mliečkom. Potom vianočná kapustnica, ktorú sme striedali s pôstnou – rybacou. Nasledoval vyprážaný kapor a zemiakový šalát, ale len taký chudobný bez majonézy – s červenou cibuľkou a octom. No a potom prišla na rad tradícia mojej mamy – svieža banánovo-pomarančová torta so šľahačkou, nepečená, geniálna… Túto maminu tradíciu dodržiavam aj ja.“

Spomínate si na nejaký nezvyčajný vianočný zážitok?

„Určite áno. Niekoľkokrát nám horel stromček. Na tie požiare si spomínam. Bolo to veľmi pôsobivé, hotová benátska noc.“

Ako prežijete tohtoročné Vianoce?

„Deti sa veľmi tešia. My sa chytáme za hlavu, že už je to zasa tu. Ale urobíme si ich také, aké chceme, a nech sú aj skromnejšie, hlavne aby boli bez nervov. Nič sa predsa nestane, keď nebude všetko dokonalé, hlavná vec, aby bola pohoda a aby nasnežilo.“

Kedy ste sa rozhodli stať herečkou? Keď ste boli pani Záclonovou?

„Možno tam boli prvé symptómy, ale neuvedomovala som si to. Poškuľovala som po dramaturgii, bola som šikovná na jazyky. Ale odrazu som sa ocitla pred dverami tajomníčky fakulty, a tá ma dodatočne prihlásila na prijímačky na herectvo.“

Čo na to povedali rodičia?

„Boli úprimne zhrození. Potom ma donútili, aby som im niečo predviedla, a ja som sa aj pokúsila, ale napokon som so smiechom zmiešaným s plačom vybehla z izby. Veľmi som sa pred nimi hanbila. Nikdy viac som im nič nepredviedla a nerada som ich vídala na svojich premiérach.“

Čím je pre vás vianočný čas?

„Vnímam ho cez naše deti, ktoré to čaro ešte stále pociťujú. Pre mňa predovšetkým znamená to, že sme aspoň chvíľku spolu. Upokojím sa a robím, čo ma baví. Z domácich prác je to varenie a pečenie.“

Pozývate k štedrovečernému stolu aj niekoho z rodiny?

„Mali sme tradíciu, že pri tom našom sedávali moji rodičia a u švagrovcov svokrovci. Teraz, keď som už osirela, by som si veľmi priala, aby niekto zasadol za náš stôl A tak ich všetkých volám k nám. A možno aj prídu.“

Sledujete počas sviatkov televíziu?

„Ale áno. To, čo má zmysel. Samozrejme, že sa to nezaobíde bez tradičného Kuba a iných filmov, kde môžeme vidieť môjho otca.“