Pred desiatimi rokmi prepustili z väzenia takzvanú birminghamskú šestku. Návrat Hugha Callaghana, Paddyho Hilla, Gerryho Huntera, Richarda McIlkennyho, Billyho Powera a Johnnyho Walkera na slobodu po sedemnástich rokoch väznenia predstavoval poslednú kapitolu v jednom z najznámejších prípadov nespravodlivosti v dejinách britského právneho systému.

Príbeh sa začal večer 21. novembra 1974, keď Írska republikánska armáda (IRA) umiestnila bomby vo dvoch krčmách v strede druhého najväčšieho mesta Anglicka Birminghamu. Pri výbuchoch v Mulberry Bush a v neďalekom Tavern In The Town zomrelo dvadsaťjeden ľudí. V Británii sa často hovorilo, že na samotné birminghamské obete sa popri nejasnostiach, ktoré vznikli okolo odsúdenia šiestich Írov za bombové útoky, vlastne zabudlo.

Piatich z nich zatkli, keď sa naloďovali na trajekt do Írska. Všetci žili dlho v Anglicku a do Severného Írska išli na pohreb priateľa z detstva. Zhodou okolností člena IRA.

Fotografie týchto šiestich mužov, ktoré urobili po zatknutí, ukazujú ich dobité a porezané tváre. Štyria podpísali priznanie. Všetci šiesti neskôr povedali, že ich v policajnej väzbe brutálne bili. Priznania z nich vraj doslova vymlátili. Johnny Walker opisoval, že mu chodidlo pálili cigaretou. Tvrdil, že policajti ho kopali do genitálií a vyhrážali sa mu zastrelením. Paddy Hill rozprával, ako mu k ústam priložili pištoľ a cvakli kohútikom. Hugha Callaghana prinútili stáť dva dni nahého v policajnej cele.

Pri súdnom procese v roku 1975 ich uznali za vinných. Vzniesli proti nim 126 obvinení z vraždy a dostali viacnásobné doživotné tresty. Súdny znalec Frank Skuse súdu povedal, že si je „na 99 percent istý“, že Hill a Power s použitými výbušninami manipulovali.

Rozsudok vyvolal kampaň za ich prepustenie. Pokus vzniesť občianskoprávnu žalobu na policajtov, ktorí mužov bili, však v roku 1977 skrachoval. Sudca Lord Denning povedal, že keby títo šiesti muži vyhrali, „znamenalo by to, že polícia sa dopustila krivej prísahy, že sa dopustila násilia a vyhrážok, že priznania sú nedobrovoľné a to, že priznania pripustili ako dôkazový materiál, bolo nesprávne a aj že priznania boli klamné… Toto je hrozná predstava, na ktorú každý rozumný človek v tejto zemi povie: ‘Nemôže byť správne, aby takéto postupy pokračovali,‘“.

Denning si získal povesť priamočiareho sudcu s konzervatívnymi, často kontroverznými názormi. Jeho závery v prípade birminghamskej šestky odrážali nálady prevládajúce v špičke britského právneho systému. Panoval názor, že prípady, ktoré ohrozujú celý systém, je najlepšie ignorovať. Aj keby to znamenalo, že nevinným sa nedostane spravodlivosti a že vinní vyviaznu bez trestu.

V roku 1989 sa britským právnym systémom prehnal víchor zmien. Troch Írov a jednu Angličanku, ktorých nespravodlivo usvedčili z položenia bômb v krčmách juhoanglického mesta Guildford v roku 1974, za ohromnej publicity prepustili z väznice. Nikto, kto ich videl, nezabudne na televízne zábery Gerryho Conlona, ako beží zo súdnej budovy Old Bailey a pred davmi novinárov šťastný boxuje do vzduchu. Rozsudky zrušili, keď sa dokázalo, že policajti klamali.

Po prepustení guildfordskej štvorky bolo len otázkou času, kedy sa pozornosť upriami na osud birminghamskej šestky. Jej členovia už sedeli vo väzení takmer pätnásť rokov. Odvolací súd dospel v roku 1991 k záveru, že niektoré aspekty pôvodného prípadu a dôkazov boli „neisté a neuspokojivé“. Medzi iným tam išlo aj o priznania, ktoré muži podpísali po bití a ktoré neskôr polícia zmenila. Išlo aj o znalecké posudky doktora Skusa, ktoré boli dokázateľne nečisté.

Po svojom prepustení sa väčšina z týchto mužov s radosťou utiahla do súkromia. Paddy Hill sa stal politickým aktivistom. Jeho organizácia Justičné omyly (MOJO) bojuje za práva nespravodlivo odsúdených.

PRE SME – ROBIN SHEERAN, Belfast

Zajtra – Pancho Villa