V bratislavskom Horskom parku je v piatkové popoludnie krásna zima. Ľubo a jeho nový priateľ sa dohodli s režisérkou Zuzanou Piussi, že tu spolu nakrútia nejaké zábery. V parku je takmer prázdno, len sem-tam sa objaví človek so psom alebo skupinka ľudí na prechádzke. Oslovia nás, aby sme sa objektívmi pozreli aj na to, ako v bútľavine jedného stromu spí sova. Naozaj.

Ľubo a jeho priateľ sa chytia za ruky a kráčajú chodníkom cez les. Zuza zapína kameru, zvukár Maroš, jej spolužiak, vyťahuje dlhú bambusovú palicu s chlpatým mikrofónom na konci. Ľubo vie, že prichádza chvíľa, keď by mal čosi na kameru povedať. Rozmýšľa, ako by vyjadril, čo cíti. Púšťa sa do prvých viet.

So svojím priateľom sa zoznámil iba pred mesiacom, ich vzťah je veľmi čerstvý a krehký. Navyše, jeho priateľ zatiaľ váha, či o sebe otvorene hovoriť. Ako nájsť správne slová, ktoré by hovorili za oboch?

Režisérka je trpezlivá. Nenechá sa vyrušovať, ľudí naokolo vníma ako prirodzené prostredie, psy jej do obrazu dokonca trochu nahrávajú. Sústredenú kameru sprevádzajú myšlienky a vyznania dvoch mužov, ktorí k sebe pocítili lásku. Ktovie, či by sa odvážili prejsť lesom ruka v ruke aj bez kamery. V tejto chvíli však vedia, že nech by sa dialo čokoľvek, nepustia sa. Hodili zábrany za hlavu a spolu rozmýšľajú nad tým, čo je teraz, potom trochu nad tým, čo všetko ich ešte čaká a môže stretnúť.

Keď sa odmlčia, režisérka sa pýta. Mladí muži sa v mysliach vracajú k svojmu prvému stretnutiu. Najviac si pamätajú pohľad toho druhého. V ich očiach to postupne iskrilo čoraz viac, až to medzi nimi preskočilo.

Mráz je čoraz neodbytnejší a ruky začínajú oziabať. Jaskynka so soškou Panny Márie neďaleko parku je miestom, kde by chceli chlapci bok po boku povedať svoju modlitbu. Na tomto mieste nikdy nie je núdza o starenky, aj teraz ich je tu zopár. Napodiv, neobvyklú návštevu na čele s kamerou rešpektujú. Chvíľu posvätného ticha sprevádza pocit, že všetko sa dá a život, so všetkými jeho podobami sa práve začína.