Skladateľ Ilja Zeljenka: Otázky sú dôležitejšie ako odpovede

Zložil prvú slovenskú avantgardnú skladbu v čase socrealizmu a od stalinistov hneď dostal nálepku netalentovaného revolucionára. Keď hudobní ideológovia museli v 60. rokoch stíchnuť, stal sa priekopníkom dodekafónie a elektroakustickej hudby u nás. Kým je

ho prvú syntetickú kompozíciu - kantátu Oświęcim na text Mikuláša Kováča z roku 1959 - ešte postihol niekoľkoročný zákaz hrania, v čase odmäku už bol medzinárodne uznávaným experimentátorom. Je autorom hudby vo filmoch Slnko v sieti alebo Drak sa vracia, ktoré navždy patria do zlatého fondu slovenskej kinematografie. Klasik slovenskej avantgardy a kľúčový skladateľ novej vážnej hudby - Ilja Zeljenka.

Komponujete celý život, hudba pre vás znamená veľa. Nie je preto nevhodné opýtať sa vás, čo presne?
Keď som bol chlapec, nezišlo mi ani na um, že by hudba mala byť niečím vážnym, bola to pre mňa čistá zábava. Nemyslel som si, že ju raz budem študovať, mal som iné predstavy. Potom sa to zvrtlo, a hudba sa pre mňa stala viac než, povedzme, akési pospevovanie. Hudba je svetonázor, filozofia, úloha, ktorú riešim celý život. Denne jej venujem aspoň 5 hodín práce. Dokonca vytlačila všetky ostatné, pre mnohých normálnych ľudí dôležité činnosti, zážitky a akcie. Ostáva mi len nádej, že sa možno aspoň občas nájde spriaznená duša, ktorá pochopí jej dotyk.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

SkryťVypnúť reklamu

Je tu predsa ešte stále dosť ľudí, ktorí vážnu hudbu milujú.
To som rád. My sa tu však hráme na veľký život a ten malý, ktorým sú menšiny. Cítim sa byť príslušníkom menšiny a každý, kto robí umenie skutočne ako umenie, robí ho pre menšinu. Väčšina ľudí si myslí, že umenie je niečo iné, než naozaj je. Dnes sa zaň vydávajú veci, ktoré ním nie sú.

Nie sú to skôr generačné výhrady? Keď ste v 50. rokoch začali skladať avantgardnú hudbu, pokojne ste tým prekročili budovateľský festival, ktorý sa na ľudí lial z ampliónov a ktorý tiež umením nebol.
Máte pravdu, akoby som zabudol na minulosť... Človek sa naozaj inak pozerá na okolitú skutočnosť, keď má 20 a inak, keď má 72. Cítim však aj iný rozdiel. V posledných rokoch sa tu stále táralo o slobode, až sa z nej stala banalita, podobná tej, ako bolo slovné spojenie boj za mier. Hovorí sa, že sme žili v absolútnej neslobode, ale málokto si uvedomuje, že táto nesloboda v nás zažala intenzívny oheň vnútornej slobody, ktorú si vážim oveľa viac, než všetky vonkajšie slobody. Najkrajšie na človeku je jeho vedomie, myseľ, schopnosť tušiť a cítiť. Moja generácia mohla prežiť totalitu jedine preto, že sa vnútorne vzoprela, vytvorila si cieľ a ideál vnútornej slobody, o ktorej nikto nemusel nič vedieť.

SkryťVypnúť reklamu

Ako u vás vyzeralo niečo, o čom nikto nemusel vedieť?
Stačilo mi, že som všetko prežíval na pozadí tejto hodnoty. Podceňoval som ostatné vonkajšie prejavy. Priznám sa, že som hral s ľuďmi akúsi hru, pretože som okrem vlastnej vnútornej slobody nemohol brať nič vážne.

Nebolo to bezohľadné?
Mohlo to vyzerať, že som bol egoista, ktorý kašle na medziľudské vzťahy, ale nebolo to celkom tak. Ak mi nebolo do spevu, čítal som si o časoch, keď ľuďom bolo podstatne horšie. Pomáhalo mi poznanie, že človek je vo všetkých dobách nútený riešiť hlavne túto otázku - svoju vnútornú slobodu. Dnes rovnako.

Nepomáhalo vám hlavne umenie?
Celý život som sa pokúšal povedať si, prečo umenie existuje. Prišiel som len na to, že je to jediný spôsob, ktorý nám umožňuje žiť svoj život ako chceme, lebo inak ho žijeme len tak, ako musíme a vieme. Umenie je rozprávka. Je to svojím spôsobom stvorenie sveta - dovoľuje nám stať sa tvorcami, vymodelovať zlé konce aj dobré, podľa toho, akú máme náladu.

SkryťVypnúť reklamu

Ako tvorca ste často pracovali s bicími nástrojmi - zložili ste pre ne niekoľko sólových skladieb. Čím vás priťahuje rytmus?
Rytmus vyjadruje časový priebeh, od ktorého sú ľudia závislí odjakživa. Neprestáva nás zaujímať, ako plynie čas v určitých opakujúcich sa fázach. Bubnovanie je založené na pulzujúcom striedaní nejakej frekvencie v čase a má magickú silu. Aj populárna hudba rada ťaží efekt z bicích nástrojov.

Vy ste s týmto efektom experimentovali. Kedy vám to zišlo na um?
V 64. roku som napríklad skomponoval skladbu pre 4 nezávislé časové priebehy - Kvarteto pre štyri klavírne hlasy. Každý hlas hral v inom čase. Vtedy sme mali veľmi slabé technické prostriedky a aby to znelo presne, museli sme skladbu lepiť po dvadsiatich sekundách. Nahrávali sme to v rozhlase na viacerých magnetofónoch. To bolo vlastne prvýkrát, keď som pocítil fascináciu časom, ktorý som sa snažil definovať aj nejako ináč. Potom vznikli ďalšie moje polymetrické skladby, možno som v nich na niečo prišiel... Nevydal som sa však touto cestou, pretože hrať naživo sa to nedalo a dobré prístroje vtedy ešte neboli. Práve za túto skladbu som v roku 1970 dostal 2. cenu na Unesco Tribune v Paríži. Odznela iba raz.

SkryťVypnúť reklamu

Máte ju aspoň na zázname?
Iste, ale skutočne sa ťažko počúva. Pocit z nej je taký, že odrazu neviete, kde ste, lebo sa ocitnene v štyroch rôznych časoch. Tá relativita, ktorú sprostredkúva, je však predsa len závratná - je na hranici toho, čo v skutočnosti žijeme. Lebo my, ľudia, nežijeme v jednom čase, ale možno vo viacerých, len nevieme, čo s tým, pretože to nedokážeme presne sledovať. Ľudia majú radi istotu, a to, čo som otvoril, bola úplná neistota.

Nepramení neistota poslucháčov len z toho, že skladba nelahodí ich uchu?
Síce nelahodí, ale prináša jeden veľmi konkrétny pocit, ktorý nedokážeme pomenovať, hoci je presný a ktorý ináč nevieme získať. V kumšte je to tak - sú veci, ktoré nevieme presne definovať, ale ich oprávnenie je možné vymedziť tým, že prinášajú niečo, čo vám nemôže priniesť nič iné.

SkryťVypnúť reklamu

Znovu teda ide o poznávanie sveta?
Sme vytvorení podľa takého softvéru, že chceme poznávať. Je tu niečo, čo nám nedovolí byť inými, než sme. Máme poslanie, o ktorom nevieme presne, aké je, ale jeho prostriedkom je naša obrovská zvedavosť. Fascinuje ma téma vyhnania z raja, ktorá s týmto softvérom koketuje. Strom poznania, jablko, had a vyhnanie - je vlastne náš osud. Keby som bol ideológ, povedal by som, že šťastní sú tí, čo nechcú poznať. Mohli sme naveky zostať v raji.

Väčšina príbehov v literatúre sa však končí tak, že človek, ktorý spoznal akýsi Boží cieľ, zomrie alebo sa zblázni...
Tie príbehy iba svedčia o obrovskej kapacite, ktorú máme na poznávanie k dispozícii.

Hovorí vám niečo súčasná populárna hudba?
Nepoznám ju. Celkom programovo chodím okolo nej so zatvorenými ušami. Ani Beatles mi nespôsobili žiadny zmätok na duši. Mimo vážnej hudby ma zaujíma len džez. Ide v ňom o oveľa tvorivejší prístup k hudbe, než akékoľvek aranžované pocity.

SkryťVypnúť reklamu

Vážna hudba azda nie je aranžovaná?
Iba v zmysle inštrumentov, ale nestojí vo výkladnej skrini ako figurína s klobúkom na hlave. Je to kumšt, v ktorom človek musí zanechať kus seba. Musí mať pocit, že niečo pokazil, že to mohlo byť lepšie. Hovorí sa tomu rôzne - tvorivé muky, napríklad. Jednoducho, v ňom už ide o život. A keď nejde o život, nejde o nič. Džez má zákutia, kde je veľmi individualizovaný, nemaže sa ako med na chlieb, niekedy môže aj škrípať, musí byť dobrodružstvom. Kumšt je filozofia a zároveň hra - prekrásna kombinácia.

Boli ste na Slovensku jedným z prvých, kto začal komponovať elektroakustickú hudbu. Potom ste ju opustili. Prečo? Vyčerpala sa?
Na elektronickej hudbe mi začalo prekážať, že v tom čase prostriedky na jej interpretáciu boli veľmi slabé. Jej tvorba bola zas nekonečný proces, pri ktorom som musel pracovať s technikom a experimentálne skúšať možnosti zvuku. Začalo mi to ísť na nervy. Potreboval som samotu a predstavovať si hudbu v hlave a potichu.

SkryťVypnúť reklamu

Komponujete bez toho, aby ste si hrali na nástroj?
Zreteľne si pamätám svoj prvý takýto pokus - sláčikové kvarteto z roku 1963, keď som si povedal, že mám len 10 prstov a k tomu grambľavých a že hlava je predsa len trochu šikovnejšia - v mozgu je toľko neurónov ako je hviezd v galaxii, takže sa na ňu dá viac spoľahnúť. Odvtedy sa pretĺkam v tomto svete tak, že sa snažím základ vymyslieť potichu v hlave, a až potom si to korigujem. Zahrám si to neskôr, aby som vedel, aká je skutočnosť, lebo tá je iná.

Trápi vás niekedy takáto skutočnosť?
Ak má človek 72 rokov a už prežil všelijaké paradoxné situácie, neviem, či ho ešte niečo prekvapí. V hudbe už veľmi nie. Škoda. Skúsim ešte niečo vymyslieť. (Smiech.)

Vymyslieť niečo pre menšinu, ktorá je menšia, ako bývala?
Neviem ju zmerať, len si uvedomujem, že je veľmi maličká. Poznám veľa ľudí, čo majú radi vážnu hudbu, veď to nie je len kus histórie, ale celé kusisko sveta. Hudobná skutočnosť však iba odzrkadľuje nejakú inú skutočnosť. Nedávno som videl v televízii mladé rakúske dokumentaristky, ako sa sťažovali, že sú sklamané súčasnosťou, ktorá vedie ľudí ku konzumu a osamoteniu. My sme presne o tomto hovorili už na konci 60. rokov. Nakoniec, existencializmus je stará pesnička o samote, odcudzení a konzume... Celý spôsob nášho života sa orientuje zvláštnym smerom, ktorý si netrúfam presne definovať.

SkryťVypnúť reklamu

Kto iný, ak nie práve takí ľudia, ako ste vy so svojimi životnými skúsenosťami, by sa to mal pokúsiť definovať?
Venujem sa výhradne hudbe, a možno trochu fyzike, ktorá mi vytvára jednotnejší pohľad na svet, a mám pocit, že ľudská spoločnosť je niečo, čo sa stále mieša a chveje, a my nevieme, kam sa uberie. Žijeme vo svete, ktorý je veľmi zložitý. Spomeniem len problém, vyvstávajúci z konfliktu s moslimským svetom, ktorý nepovažujem za svet teroristov. Teroristi sú odnožou niečoho, čo môže vzniknúť v ktoromkoľvek kúte sveta, a nemusí byť spojené s náboženstvom, národnosťou ani s rasou. Ľudia ním reagujú na to, keď sú bezmocní, keď im niekto implantuje spôsob, ako by mali fungovať. Lebo svet tu nie je na to, aby sa rovnomerne a globálne rozvíjal. Časová vrstevnatosť rozvoja sveta by sa mala rešpektovať. A keď sa dnes niekto ocitne na nejakom vyššom stupni, tak iní tam môžu prísť o sto rokov, a je to úplne v poriadku. Svet by nemal byť nasilu okrúhly a bezproblémový. Svet je taký komplikovaný, až je naprosto krásny.

SkryťVypnúť reklamu

V 60. rokoch ste skladali hudbu k tým najlepším slovenským filmom. Jeden z ich režisérov - Štefan Uher - tvrdil, že hudba vo filme musí byť taká, aby ju divák nevnímal. Mali ste rovnaký názor?
Bolo to estetické kritérium celej tej doby. Páčilo sa mi, lebo film je film, to nie je melodráma. Vo filme by mali vynikať filmové prostriedky. Boli sme ovplyvnení silným fenoménom neorealizmu, najmä talianskym. Všetkým išlo o autentickosť. A nielen vizuálnu, ale aj zvukovú - v ruchoch, dotyku, tichu, všetko malo svoje výrazné funkcie.

Čo poviete na dnešnú filmovú hudbu?
Mám pocit, že dnes sa s hudbou vo filmoch narába absolútne mizerne, priam barbarsky. Hudba znie od začiatku do konca filmu, znie veľmi silno, nič nie je diferencované, diváka ruší, prekáža mu vnímať iné zážitky. Nepočujem žiadne ruchy, nepočujem ticho, niekedy nerozumiem dialógom. Zdá sa, že každý ide na úplne maximum, no a nakoniec sa to samozrejme vôbec nedá zmiešať. Mixáž je však veľmi vážna vec. Chodil som na všetky mixáže, dokonca aj k dokumentom, lebo mi záležalo na tom, aby pomery medzi slovom, hudbou a tichom nejako fungovali. Hovoril som však o bežnej produkcii, ktorú môže človek zastihnúť v televízii. Nie som taký vzdelaný filmár, aby som chodil na ojedinelé snímky, ktoré sa nepremietajú ani v kinách, lebo by naň neprišli diváci, zvyknutí na komerciu. Nedávno som však na ČT videl vynikajúci film Čínsky kúpeľ, a žasol som. Bol o jednoduchých životných pocitoch jednoduchých čínskych ľudí, a pritom bol taký silný, že sa z neho chcelo kričať. A to je umenie - nič iné. Umenie sa dá predviesť na úplne obyčajných príbehoch, na umenie nepotrebujete žiadne rafináty ani elektroniku. Nič. Potrebujete naň čistú myseľ a vnútorný pocit slobody, lebo bez toho sa nepohnete.

SkryťVypnúť reklamu

V 70. rokoch vás vylúčili zo Zväzu slovenských skladateľov a mohli ste sa venovať vnútornému pocitu slobody slobodne...
Aj som sa mu venoval.

Ako ste tie roky prežívali?
Boli to veľmi dôležité roky, ktoré dokážem nejako ošacovať až dnes, lebo keď je človek pod tlakom, môže si prežité zmýliť aj s niečím iným. Ja som si mohol vybrať budúcnosť - mohol som sa stať úplným disidentom, polovičným disidentom, vstúpiť do sekty, alebo sa stať skladateľom. Zareagoval som tak, že sa mi vôbec nechcelo poplakávať po krčmách nad nespravodlivosťou osudu a odpudivosťou režimu. Prvýkrát som sa vtedy odsťahoval na chatu do Harmónie a odvtedy som tu takmer stále. Začal som skutočne sústredene komponovať a čítať históriu - starých Grékov a Rimanov.

SkryťVypnúť reklamu

Stali ste sa filozofom?
Myslím, že filozofom som bol vždy, čo sa týka kladenia si otázok o zmysle existencie. Nikdy som však nebol filozofom, ktorý by vedel definovať filozofické prúdy. To ma nezaujímalo. Filozofiu chápem ako milovanie otázok.

Nedávno ste odpremiérovali novú skladbu Otázky bez odpovedí. Odpovede nepotrebujeme?
Otázky sú dôležitejšie ako odpovede. Keď niekto vie položiť správnu otázku, tá dokáže určiť celý jeho život. Čiže na niektoré otázky sa nedá odpovedať. Položiť sa však dajú. A to je krásne, lebo je to vlastne niečo na hranici medzi chaosom a poriadkom.

Nedeptalo vás ani to, že vaša hudba nemá publikum?
Nikdy som nebol posadnutý myšlienkou, že čo urobím, musím niekomu ukázať, niekde zahrať a niekto mi musí tlieskať. Mal som pocit, že sú to veľmi intímne a vnútorné veci. Bolo mojím šťastím, že som to vnímal takto, lebo inak by som bol smutný. Ale s týmto pocitom, že si konečne robím svoje najdôvernejšie veci, som nič nestratil, akurát pár korún.

SkryťVypnúť reklamu

Odstavili vás aj od filmu?
Keď ma zakázali hrať, nemohol som písať hudbu ani pre film, z ktorého som dovtedy žil. Nejakých 5 rokov som bol bez prostriedkov, ale prežil som to. Dokonca som bol rád, že to už nerobím, lebo vtedy sa už ani nenakrúcali bohvieaké filmy a mal som ich už aj tak dosť, lebo 100 filmov na pomerne mladého človeka je až priveľa. Napokon, nikdy som sa do filmovej hudby strmhlav nehrnul. Režiséri si ma síce podávali, lebo som už bol v ich partii akýsi zavedený, ale nebol som Jeník Liška - skvelý profesionál, ktorého som obdivoval. Vedel som, že raz s filmom prestanem, len som nevedel ako. Keď mi ho zakázali, bol som im za to vďačný.

Pred normalizáciou ste sa stretávali s vynikajúcimi hudobnými osobnosťami dodekafónie. Poznali ste sa s Alfrédom Schnittkem, Krzysztofom Pendereckým, Arvo Pärtom. Všetci títo autori sa, rovnako ako vy, po rokoch odvážneho experimentovania vrátili k tradičnejšej hudbe...
Je to tak . Kto zostal pri tom? Asi nikto. Poliak Penderecký, ktorý bol super experimentátor a vedel doviesť orchester do úplných ruchov, kde sa už vôbec nehralo, len sa klopkalo a šúchalo, dnes robí wagnerovské hudby. O Pärtovi ani nehovorím. Čím to je?...

SkryťVypnúť reklamu

Vaša generácia tu bola na to, aby ukázala, kadiaľ cesta nevedie?
Bohužiaľ, ukázali sme, že aj tadiaľto cesta vedie, ale ukázali sme ju na mieste, kde to nebolo dovolené a možné. O každom, kto u nás robil avantgardu, kto sa zaoberal dvanásťtónovou hudbou, sa hovorilo, že sú to netalentovaní revolucionári. Keby som chcel pochopiť, prečo sme od toho všetkého ustúpili, našiel by som iba negatívne vysvetlenia. A nemyslím si, že dnes je situácia lepšia. Dnešní ľudia pochopili, že pre nich nie je naliehavý problém prežívať znovu muky avantgardy - existenciality medzi nebom a zemou. Dnes sa umenie berie oveľa laxnejšie, už nie je tým, čím bolo v 60. rokoch. Vtedy šlo o život, dnes nie. Neviem, o čo ide dnes. Možno, ako hovoria právnici, už ani o dobré mravy. Obávam sa, že v kumšte sa veľmi poľavilo, a mne je z toho smutno. Keď dnes počujem minimal music, hovorím si, že v nej ide maximálne o tantiémy. Keď u nás niekto zloží štyri pesničky, už sa o ňom tvrdí, že je génius, a pritom... o nič nejde. Pre príslušníkov mojej generácie vangogovské odrezanie si ucha bolo úplne normálnou vecou. Ale dnes, načo?.. Svet sa stal skutočne iným. Stal sa tieňom vlastných ideí.

SkryťVypnúť reklamu

Tým, že nie sme trochu fanatickí, zrádzame svoje idey?
Fanatizmus je vec, ktorá vyvoláva strach, v spoločnosti spôsobuje veľa škody, ale to ešte nie je dôvod, aby sme ho zatratili. Je to totiž jediná koncentrácia sily, ktorá k niečomu môže viesť. Neviem si predstaviť ani len trubkára, ktorý nie je fanatikom, lebo by sa nemohol inak naučiť poriadne hrať. Každý riadny muzikant, aj akrobat v cirkuse, musí byť fanatik do práce, lebo inak nič nedosiahne.

Čo teda potrebuje napríklad Slovenská filharmónia, okrem pracovného fanatizmu hráčov, aby sme o ňu neprišli?
Som rád, že filharmónia má publikum. Nemala ho. Potrebuje dobrých hráčov, a tých má tiež. Nastala akási nepochopiteľná situáciu: hudba je vraj menšinová vec, ale u nás ju študuje množstvo nadaných mladých ľudí. Som šťastný. Filharmónia teda potrebuje šéfdirigenta, ktorý by púšťal svoju dirigentskú krv tu, a nie na hosťovačkách. Nepotrebujeme meno, ktoré tu bude svietiť ako žiarovka, ale obetavého človeka, šéftrénera, ktorý tu preleje svoj pot.

SkryťVypnúť reklamu

Vidíte tu takých ľudí?
Samozrejme. Som síce trochu obďaleč - nepoznám ich vzájomné vzťahy, ale verím, že sú aj budú. Prečo by som mal byť pesimistom? Bratislava je už mesto, ktoré Redutu zaplní, a to je pekné. Keď som v 57. roku nastúpil do filharmónie, fungovali tam hlavne vstupenky ROH. Nikto nikdy nevedel, či súdružky prídu, alebo nie, lebo lístky boli dávno rozdané. Slovensko uživí jeden exkluzívny podnik, akým je filharmónia, peniaze sa proste musia nájsť. V tomto smere nesmieme experimentovať v zmysle, že by si filharmónia mala na seba zarobiť sama.

Uvedomujete si, že už desaťročie filharmonici žijú v potlačovanej neistote, či náhodou niekomu nezíde na um Slovenskú filharmóniu zavrieť, a že verejnosť to pokojne dovolí?
Zostanem veriacim, inak to nejde. Hudba nevedela na seba zarobiť ani za Mozarta, keď ju musel financovať salzburský arcibiskup, ak chcel vôbec niečo počuť. Aj Amadeovo Rekviem vzniklo na objednávku. Vážne umenie, a vôbec, všetky vedomosti, akékoľvek otázky a kvalifikované odpovede jednoducho musíme podporovať. Inak skončíme ako to drevo zo Štrbského plesa - pôjdeme na papier a za polovičnú cenu. Nebláznime, preboha, veď sme normálni ľudia.

Kto je to Ilja Zeljenka (1932) - v roku 1956 ukončil štúdium kompozície na VŠMU u Jána Cikkera. Bol dramaturgom v Slovenskej filharmónii aj v Československom rozhlase. V roku 1973 ho vylúčili zo Zväzu slovenských skladateľov, dlho platil zákaz hrať jeho hudbu. Po novembri 1989 sa vrátil do organizovaného hudobného diania - bol predsedom Slovenskej hudobnej únie, prezidentom Medzinárodného hudobného festivalu Melos Étos a na VŠMU vyučoval kompozíciu. Je tvorcom 2 opier, scénických pašií, 9 symfónií, 22 klavírnych sonát, 15 sláčikových kvartet a mnohých koncertných a komorných kompozícií. Skomponoval hudbu k sto hraným a dokumentárnym filmom, medzi ktorými sú snímky Štefana Uhera Slnko v sieti, Panna zázračnica alebo Eduarda Grečnera Drak sa vracia a Nylonový mesiac. V týchto dňoch vychádza na CD-nosiči súbor jeho skladieb pre violončelo pod názvom Musica slovaca.

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: MIRKA CIBULKOVÁ

SkryťVypnúť reklamu

Komerčné články

  1. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu
  2. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  3. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  4. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  5. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  6. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  7. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  8. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  1. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  2. E-recept, evolúcia v zdravotnej starostlivosti
  3. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  4. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  5. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  6. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  8. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  1. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 18 805
  2. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 554
  3. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 11 076
  4. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 934
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 637
  6. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 9 057
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 8 128
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 058
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu