Nedávno mi priateľka dala hádanku: „Ktorí Slováci sú najmenší?"
A keď som neuhádla, dozvedela som sa odpoveď: „Cestári. Pretože keď napadnú dva centimetre snehu, už ich na ceste nevidno."
Nuž, neviem, čo na tú hádanku vravia dnešné deti, ale kedysi, keď som bola v detskom veku ja, myslela som si, že najmenší Slováci sme my, deti. A bolo nás na ceste vidieť, nech napadlo snehu hocikoľko.
Na Orave vtedy sneh v zime padal vo dne v noci. Hovorilo sa tomu „sneží". Nikdy som nepočula, že by to niekto nazval kalamitou - asi preto, že sa vtedy ešte nepoužívalo toľko cudzích slov.
Keď sme ráno chceli otvoriť okná, aby sme mohli vyvetrať, museli sme najprv sneh zvonku okolo okien odhrabať. Naša mama na vetraní trvala. Tvrdila, že čerstvý vzduch sa rýchlejšie ohreje. Mala aj iné zaujímavé nápady. Spomedzi všetkých rozkoší pokladala za najväčšiu rozkoš lyžovačku. Keď teplota vystúpila nad mínus dvadsať, poobliekala ma, pripla mi lyže s papučkovým viazaním a vyhnala ma na kopec za domom, ktorému sme hovorili „Pietrž". Lyžovala som sa so zamrznutými slzami. Slzy mi tiekli z očí asi preto, že mama mi zakaždým zabudla dať rukavičky. Možné však je aj to, že som nijaké nemala. Keď som sa vrátila domov (mame sa zdalo, že som bola vonku krátko), hnala som sa k peci ohriať si ruky. Vždy mi pritom zašlo za nechty a kričala som od bolesti na celý dom. Vtedy ma mama vyviedla pred dvere a trela mi ruky snehom. Bolesť prešla a lyžovačka sa na druhý deň zopakovala - aj s novými slzami. No napriek slzám to bolo krásne a zdalo sa mi to normálne.
Keď bolo na Orave mínus dvadsať stupňov, potešili sme sa, že sa konečne oteplilo. Odvtedy sa všeličo zmenilo. Nebýva už mínus dvadsať, snehu už nenapadne až po okná a dopočula som sa, že na oravských kopcoch dokonca už vyrábajú umelý sneh. A keď napadnú dva centimetre toho normálneho, hovorí sa tomu „snehová kalamita".
Už aby vyrazili spopod snehu prvé jarné snežienky!
(Len aby nás potom médiá nevystrašili správou o „snežienkovej kalamite"!)
