V jednej zo svojich básní Srb Vojislav Despotov píše, že existuje povraz, ktorý spája básnikovho ducha a telo. Kým jeho duchom neprítomné telo sedí v kresle alebo za stolom a pracuje alebo konzumuje, básnikov neprítomný duch sa na akejsi vôdzke poneviera po svete vo "veternom, zadaždenom, perfektnom" počasí.

Despotov píše aj o tom, z akého materiálu sú tieto básnické laná a aké sú dlhé. Napríklad srbskí básnici majú "krátke povrazy z ovčej vlny a umelej hmoty". V básni Povraz sa podrobne píše aj o básnických vláknach veršotepcov iných národov. (Američania, keď sa s lanom hrajú, si na druhý koniec priviažu nejaký ľudský náprotivok, napríklad černocha alebo belocha.)

Vojislav Despotov nepíše o pevcoch exotických národov, ktorých astrálne vôdzky sú špeciálne pružné a ľubovoľne dlhé, takže na nich dosiahnu trebárs ku hviezdam. Rozloženie hviezd, ktoré zažil (1950 - 2000), bolo jasne dané, "všetky hviezdy / sú rovnako pokrčené na zástavách / úbohého, nekonečného vesmíru". Azda preto sa držal viac pri zemi a postupne ju navštevoval v jej odľahlých zákutiach. V duchu osudovej pripútanosti k zemi presurfoval jeden zastrčený kút za druhým, pravdaže, podľa možností svojej astrálnej šnúrky. (Sú aj básnici bez tejto základnej výbavy, ale tí sa zväčša pozerajú iba tam, kam mieri kamera.)

Akonáhle je básnik so svojou prácou alebo konzumáciou hotový, zamyká sa za vôdzku a jeho túlavý duch sa k nemu prinavráti. A prinesie mu na zveršovanie všetko, čo videl. Takým spôsobom aj duch Vojislava Despotova videl, že "kolumbijská krava pri ceste je extrémne vzdelaná" alebo že "všetky ulice vedú do kina". Že "za mŕtvymi básnikmi, ktorí skočili do Tisy, šiel breh, aby bol nablízku, ak by sa topili". Že "ženy a deti, ktoré prstom ukazujú na hladinu, sú len davom, ktorý sa nudí pri pohľade na rybára a žraloka".

Duch Vojislava Despotova občas videl aj "námestia a kaviarenské záhradky pokryté hodvábom vertikálnej nehy" a básnik mal stále čo spracúvať. Dobre videl a rovnako dobre písal. Dobre pracoval s básnickou šnúrou, kým sa mu v polovici nepretrhla.

Autor: JÁN LITVÁK