Česká kritika nový film Milana Cieslara neprijala. Dokonca i časopis Cinema, známy svojou nekritickou láskou k domácej kinematografii, pridelil snímke iba 60 zo sto bodov. Recenzenti na filme nenechali suchú ani nitku. Fakt, že necelé dva mesiace po októbrovej premiére dosiahol počet divákov v českých kinách stotisíc, pričítajú atraktívnemu hereckému obsadeniu.

Snímka, označená ako "trpká komédia", sa netradične (a pateticky) začína pochmúrnym citátom z Evanjelia podľa Lukáša. Náhle striedanie drámy, tragédie, frašky, ba dokonca až paródie je príznačné pre celý film.

Hneď na úvod pri súloži s mladou milenkou zomrie obstarožný sukničkár. Na jeho pohrebe je sieň plná smútiacich žien. V záplave mileniek akoby sa strácali niekdajšia manželka (Vilma Cibulková) s dcérami Janou (Tatiana Vilhelmová) a Annou (Karolina Kaiserová). Jana má problém so záletným manželom Janom (Ondřej Vetchý), Anna neznáša arogantného matkinho milenca Petra (Roman Luknár) a márne hľadá svoju veľkú lásku. Na pohrebe sa objaví aj nemanželský syn nebožtíka, maliar Vladimír (Jan Budař), ktorý odišiel od manželky a hluchonemej dcéry.

Hoci istá povrchná podobnosť s filmom Juraja Jakubiska Post coitum je nesporná, Duše jako kaviár má oveľa bližšie k hranému dokumentu Theodory Remundovej Ničeho nelituji, najmä jeho prvej časti Standard, v ktorej proti sebe vedú celoživotnú vojnu tri ženy - babička, matka a dcéra - len preto, že sú v podstate rovnaké a nedokážu sa vystáť. Cieslar síce nenakrútil dokument, ale veľmi výstižne odpozoroval, príhodne vybral a presvedčivo zrežíroval životné situácie typické pre našu súčasnosť.

Pre dnešok je podľa autora príznačná strata úprimnosti, nahrádzanie skutočných citov pretvárkou a sebaklamom alebo komerciou, konzumácia ako najrozšírenejší spôsob sebarealizácie, nezodpovednosť, absencia autorít a vyšších hodnôt. Žiaden div, že sa postavy jeho filmu bezradne tmolia životom odnikiaľ nikam. Nemajú cieľ, ale ani ukazovateľ smeru či kompas. Sú odsúdené na večné blúdenie.

Na niekoho môže táto bezcieľnosť pôsobiť ako autorova neistota či nepresvedčivosť. Konzervatívny divák čaká, že prepletajúce sa osudy a príbehy kdesi vyústia na spôsob filmu Magnolia, vyriešia sa, dospejú k pointe. Lenže podľa Cieslara život nie je anekdota s pointou. Kritici filmu vyčítajú, že naplno nevyužil skvelé herecké obsadenie. I to je vec názoru. Subtílnejšie, menej povrchové herectvo bez lacných atrakcií možno považovať aj za rozpačité. Podobne čoraz drsnejší, surovejší, zrnitejší obraz je možné vysvetľovať nielen ako tvorivý zámer, ale aj ako chybu produkcie, následok poddimenzovaného rozpočtu.

Cieslar totiž svoj druhý dlhometrážny hraný film po snímke Pramen života nakrútil výsostne autorským štýlom. Okrem scenára a réžie zodpovedá aj za strih a produkciu.

O Českého leva za rok 2004 sa bude uchádzať sedemnásť filmov. Duše jako kaviár rozhodne nie je bez šance. Patrí k tomu lepšiemu z bohatej českej filmovej úrody minulého roka.