"Pre zvyšok únie nastala neprijateľná situácia," zdôrazňuje Marco Incerti z centra európskych štúdií. Podľa tohto experta i podľa Cathryn Clüverovej z Centra pre európsku politiku sa únia poučila zo svojej reakcie. "Bez počiatočného bojkotu vlády kancelára Schüssela by zmluva z Nice vyzerala ináč," poukazuje Clüverová na článok 7. Ten stanovuje mechanizmus, podľa ktorého môže únia určitú členskú krajinu spoločne varovať, že porušuje základné princípy, a prípadne ju i potrestať. Dotyčná vláda má právo sa k výhradám dopredu vyjadriť.

"Začiatkom roku 2000 vtedajšie členské štáty nemohli rokovať v mene únie, ale bilaterálne. Na európskej úrovni im na to chýbali nástroje," vysvetľuje Incerti, prečo bojkot formálne nevyhlásila únia ako taká, ale 14 členských štátov únie. K nim sa čoskoro pripojilo Česko, Slovensko, Izrael či Kanada.

"Nebol ani zmluvný postup na posúdenie, či je Haiderova strana prijateľná vo vláde," hovorí Incerti.

Politický dosah sankcií však Incerti označuje za diskutabilný. "Pre vnímanie únie v Rakúsku to bolo skôr kontraproduktívne. Rakúsko bolo pomerne novým členom a jeho občania bojkot vládnych činiteľov vnímali ako výprask a urážku. To spočiatku pomohlo i Haiderovi."

Clüverová však namieta: "Kroky ostatných štátov únie boli svojho času správnym signálom." A pozitívny dopad táto politologička nevidí len na zmluvu z Nice: "Nutnosť postaviť sa za základné hodnoty únie a proti Haiderovej diskriminačnej, rasistickej a protiprisťahovaleckej politike sa premietla do ďalšej legislatívy únie i jednotlivých členských štátov."

Autor: David Zelinger, Brusel