Tomáš Němeček stojí na čele českého týždenníka Respekt, ktorý v marci 1990 založili novinári z kruhu radikálnych chartistov, a ktorý za pätnásť rokov svojej exsitencie nestratil pozíciu najcitovanejšieho mienkotvorného periodika. So svojim neveľkým nákladom je na poli investigatívnej žurnalistiky uznávanou autoritou. Politici v českom parlamente si ho svedomito listujú, lebo im ide po krku. Pozná ho aj podsvetie, lebo naň dokáže vrhnúť kus svetla. Spätnú pozornosť podsvetia, ktoré vie čítať, si odniesol šéfredaktor Tomáš Němeček, keď ho pred rokom zbili vo vchode do jeho domu. České médiá tento incident komentovali slovami, že nevyšetrením pozadia fyzického útoku na novinára sa ich republika približuje ku krajinám tretieho sveta. Pevná pozícia Respektu v rozhodujúcej vrstve verejnej mienky, ktorá vie oceniť kvalitnú žurnalistiku, však hovorí o tom, že s Českou republikou oproti Slovensku to nie je až také zlé. Tomáš Němeček nedávno navštívil Bratislavu ako porotca prvého ročníka novinárskej súťaže, vyhlásenej Nadáciou otvorenej spoločnosti na Slovensku.

Dnes uplynul presne rok od incidentu, keď vás pred vchodom do vášho domu napadol a zbil neznámy útočník. Spomenuli ste si na to?
Áno.

V decembri ho súd poslal na 2,5 roka do väzenia. Tušíte, kto ho naviedol? Pátra ešte po tom česká polícia?
Nepátra. Povedali ste to presne - iba tuším, kto je za tým, nemôžem to tvrdiť s istotou. V redakcii však máme silné podozrenie, že ide o skupinu severočeských výpalníkov, o ktorých sme predtým písali. Keď sme sa do tejto témy pustili, miestne noviny v Litvínove a Moste, kde gang operoval, sa to báli rozoberať. Mali sme informácie, že výpalníci boli zrejme prepojení s okresnou políciou, lebo všetci vypočutí svedkovia boli následne zastrašovaní. Uverejnili sme dva články, na ich základe sa gang začal zaujímať o našich reportérov a vzápätí nasledoval útok na mňa... Súd však okolnosti, ktoré v spise túto stopu nasvedčujú, podrobnejšie neprešetroval. Prípad uzavrel len tým, že motív útoku je nejasný.

Nepovažuje novinárska obec takúto stručnosť uvažovania súdu za škandál?
Ani nie, ale všetci zaregistrovali, že v prešetrení skutočného motívu sa dalo urobiť podstatne viac.

Venovali ste sa tejto kauze v novinách aj naďalej?
Samozrejme. Uverejnili sme ďalšie dva články, a budeme pokračovať.

Aké ste mali na ne ohlasy okrem tých, o ktorých ste práve hovorili?
Ak to boli skutočne výpalníci z Litvínova a Mosta, tak sme dosiahli priaznivý vedľajší efekt. Vlani k nim začali pravidelne jazdiť na reportáže rôzne noviny a televízie, a tak tam na dlhšie zavládol pokoj. Odvtedy sa tam nestal žiadny prípad výpalníctva. Hovorili sme si, že je to dobre, ale nedávno som tam znovu poslal našu reportérku, ktorá odtiaľ prišla s tým, že teraz sa výpalníctvo iba stiahlo do tichosti. Majitelia diskoték, ktorých táto tlupa ohrozovala, s nimi podpísali dohodu o ochrane. Spočíva v tom, že, keď sa bude niečo diať, ich ľudia prídu, zasiahnu a ochránia majiteľa a jeho podnik. Zasahovať však nikdy nemusia, lebo sa logicky nič nedeje, keď dovtedy všetky útoky vyvolávali jedine oni. V podstate sa ich účinkovanie legalizovalo, takže hodnotenie nechám na čitateľov...

Báli ste sa po tom, ako vás napadli?
Áno, bál som sa. O seba, aj o rodinu...

Ako sa s tým žije?
Už som na to čiastočne zabudol, ale manželka mi to dnes ráno nezabudla pripomenúť.

Má teda Respekt rešpekt aj v podsvetí?
Dúfame. Je pozoruhodné, kto všetko nás pozná a číta v situácii, že sme vlastne najmenší celoštátny týždenník s najmenšou redakciou v Českej republike. Články o gangu výpalníkov si ľudia v Litvínove lepili na stĺpy. Boli radi, že o tom všetkom niekto otvorene píše. Keď vidíme takéto niečo, zdá sa, že naša práca má zmysel.

Váš náklad je okolo 25 000 výtlačkov. Ako teda vyzerá neveľká skupina vašich čitateľov? Poznáte ju?
Z prieskumov predaja, z množstva listov čitateľov a zo série verejných debát, ktorú sme zorganizovali, máme pomerne dobrú predstavu, o koho ide. Viac nás čítajú muži ako ženy a polovica nákladu sa predá v Prahe. Rád opakujem, že vo veľkých mestách sú to decision-makers - ľudia, ktorí sú v relatívne významných funkciách, často v politike. Dosť veľa našich čitateľov sedí v parlamente. V malých mestách sú to opinion-leaders - teda tí, čo sa aktívne zaujímajú o svet okolo seba. Ide o ľudí s vyšším vzdelaním, ale na besedách sa často stretneme aj s ľuďmi so základným vzdelaním.

Dá sa tvrdiť, že váš týždenník oslovuje mienkotvorných ľudí, ktorí posielajú vašu správu o svete ďalej?
Mnohé tomu nasvedčuje. Oslovujeme mimochodom aj novinárov. Prieskum z konca minulého roku znovu potvrdil, že sme stále najcitovanejší český týždenník. Aj keď to už nie je to, čo bývalo voľakedy, lebo tesne za nami sa začali doťahovať časopisy Euro a Týden.

Čo myslíte, čím sa vám darí táto pozícia urdžiavať?
Respekt je v niečom iný ako ostatné noviny. Je to týždenník, ktorý má zvláštne korene, aj keď za 15 rokov od svojho vzniku už prežil generačnú výmenu - napríklad ja už patrím k tej druhej generácii. Založili ho mladší radikálni chartisti združení okolo Jana Rumla. Jeden z jeho zakladateľov a prvý šéfredaktor - Ivan Lamper, ktorý je dodnes naším hlavným editorom - je pozoruhodný človek. Tento chartista zo Zlína sa vyznačuje neutíchajúcim záujmom o veci, je obdivuhodný svojím vzdelaním, rozhľadom a angažovanosťou. Bol najvýznamnejšou postavou českej žurnalistiky 90. rokov a stále má pozíciu, akú mal legendárny zakladateľ a prvý šéfredaktor časopisu Der Spiegel Rudolf Augstein.

Ak by ste mali sformulovať motto vášho časopisu, ako by znelo?
Respekt vlastne nemal žiadne programové vyhlásenie, ale v jednom zo svojich prvých čísiel v roku 1990 uverejnil článok o tom, akým bude. Oslovila ma v ňom jedna veta - má to byť náročný časopis, ale bez intelektuálnej povýšenosti, vždy zrozumiteľný, a jeho redaktori majú potrebu vstupovať do akcie, keď je dobro v ohrození. Heslom Respektu by mohla byť práve táto veta, lebo sa ním stále prelína zvláštne nasadenie a zápal. Svojim témam sa venuje dôsledne a len tak ľahko nezabúda - vždy sa dožaduje konečného vysvetlenia. Niektoré kauzy sa ťahajú aj 15 rokov. Máloktorý časopis má vyhranené názory na taký mix rozličných tém, ako má Respekt, preto je pre mnohých stále fascinujúci, a preto som doň pred 10 rokmi nastúpil. Pre novinárov je to stále príťažlivý podnik, pre ktorý sú ochotní ísť dole s platom. V posledných rokoch sme napríklad prijali redaktorku Mladej fronty Dnes, redaktora z BBC a vynikajúcu reportérku z Lidových novín.

Považujete žurnalistiku za svoje poslanie?
Samozrejme.

Majiteľom Respektu je Karel knieža von Schwanzenberg, ktorého nedávno zvolili do hornej komory českého parlamentu. Nie ste teraz v chúlostivej situácii? Čo poviete na možnú autocenzúru?
Nevidím ju ani u seba, ani u svojich kolegov. K ničomu takému nedošlo a ani nedôjde. Knieža Schwanzenberg, ktorý je ochotný Respekt dotovať, nám nikdy nehovorí do obsahu, takže náš časopis má veľkú vnútornú slobodu - sme nezávislí od inzerentov, tobôž od politických strán. Navyše, postavenie hornej komory je rozhodne slabšie, ako postavenie dolnej. Neschvaľuje rozpočet ani vládu. Nemôže ju odvolať ani interpelovať. Senát stojí mimo hlavného prúdu, dáva priestor na vstup do politiky ľuďom, nezávislým od hlavných politických strán, ako je aj knieža. Je v ňom niekoľko solitérov, vďaka čomu horná komora býva dosť inšpirujúca a zábavná. Samozrejme, zvolenie Karla Schwarzenberga bol pre nás problém, ale tým, čo hovorím, ho nijako nemaskujem. Po svojom zvolení vydal knieža vyhlásenie, v ktorom trvá na tom, že na jeho vzťahu k Respektu sa nič nemení. Neplánuje ho predávať a očakáva, že Respekt bude naďalej kritický aj k hornej komore vrátane jeho nového člena. Ponechal nám otvorené ruky, aby sme písali čokoľvek, čo uznáme za vhodné a naliehavé.

V roku 2003 ste sa stali novým šéfredaktorom Respektu, lebo máte právnické vzdelanie?
Stal som sa ním z vôle majiteľa.

Ako ste sa vlastne dostali k právu?
Keď som v roku 1996 na rok opustil Respekt, lebo som išiel na vojenčinu, pocítil som potrebu udržať si nejakú intelektuálnu kondíciu. Ďalším motívom bolo, aby som celý život nerobil iba novinára. Dal som sa teda na právo a popri zamestnaní som ho aj dokončil. Zhodou okolností som urobil štátnice pár dní pred útokom. Takže právnikom som len dodatočne. Navyše, právo som si vybral aj preto, lebo právnici majú nutkavú potrebu odkazovať novinárom, že ničomu nerozumejú, lebo nemajú náležité vzdelanie.

Ako teraz vnímate súdne spory Respektu s Milošom Zemanom a naposledy aj so Stanislavom Grossom?
So Zemanom nedošlo k súdu, z jeho strany to boli len vyhrážky. Kauza s Grossom ma veľmi zaujíma a baví. Nerád prehrávam, takže sa v týchto sporoch veľmi angažujem. Spor s Grossom, keď bol ešte ministrom vnútra, vznikol z akejsi hmly okolo tvrdení, že kontrarozviedka odpočúva opozíciu. Z policajného odboru, ktorý má na starosti odpočúvanie, sme sa dozvedeli, že skutočne boli zachytené nejaké hovory členov vlády aj parlamentu, ale len preto, že sa títo členovia zhovárali s dlhodobo odpočúvanými osobami. V prvom texte sme zverejnili, že ministrovi vnútra Grossovi telefonuje istý Andrej Babiš - asi ho poznajú aj slovenskí čitatelia (miliardár pôvodom zo Slovenska, majiteľ a akcionár viacerých českých a slovenských chemických podnikov - pozn. red.) Gross vtedy tvrdil, že vedel, že Babiša odpočúva a preveruje BIS, lebo sa uchádzal o privatizáciu veľkého podniku a vraj svoje hovory tejto skutočnosti prispôsobil. Napriek tomu sme boli radi, že vyšlo najavo, ako si Babiš telefonuje s ministrom vnútra. O tri dni neskôr sme uverejnili niektoré detaily z týchto hovorov na základe informácií od našich informátorov, ktorí nám prezradili, že Babiš telefonoval Grossovi aj po polnoci a pýtal si od neho pre istú intervenciu číslo na ministra poľnohospodárstva. A údajne mu telefonovala aj majiteľka známeho pražského nevestinca. Urobili sme však chybu v mene tejto ženy, a v tom, že v tom čase už nebola majiteľkou samotného nevestinca, ale iba budovy, v ktorom sa nachádza. Noviny majú byť presné aj v detailoch. A keď od nás na súde chceli, aby sme doložili dôkazy, nemohli sme predvolať policajtov, ktorí nám to povedali, lebo Gross bol ministrom vnútra. Napriek tomu sme boli veľmi radi, že sme Grossa prinútili k výpovedi pred plnou súdnou sieňou. Gross nevysúdil peniaze, ale iba čiastočné a presné ospravedlnenie za chyby v týchto údajoch. Tým sa to skončilo.

Takže súdne spory nie sú pre vás stratou času?
Urobili sme správne, že sme neustúpili a zverejnili sme aj druhý podrobnejší text, ale zároveň si uvedomujem, že ak je čo i len desať percent informácií zo sto nepresných, tak si toto rozhodnutie súdu právom zaslúžime. Dobre nám tak.

Ako vás dnes vnímajú bývalí mladí radikáli, ktorí stáli pri zrode Respektu? Číta vás napríklad spisovateľ Jáchym Topol?
Topol nás, myslím, číta stále a neviem o tom, že by nás kritizoval. Pokiaľ ide o názor Jana Rumla, ten sa vyvíjal rôzne. Niekedy to boli veľmi búrlivé stretnutia, pretože keď bol Ruml ministrom vnútra, Respekt ho veľmi kritizoval. Potom sa to upokojilo, ale neskôr, keď Ruml založil Úniu slobody, znovu sa doňho pustil. Respekt nikomu nič nedá zadarmo, takže aj vzťahy mnohých sú k nemu dramatické. Nakoniec, svoje o tom vie aj Václav Havel, hoci sa o nás tvrdilo, že sme prohavloskí. Boli sme prví, čo ho kritizovali za pochybnú transakciu, keď v Prahe predával istý palác.

Respekt je rešpektovaný, ale neobľúbený?
To neriešime, nie sme predsa Karel Gott.

Na súťaž do Bratislavy ste prišli s hrubou obálkou prečítaných reportáží slovenských novinárov. Čo na ne poviete?
Ak hovoríme o reportážach, prvý ročník tejto súťaže sa stal niečím, ako je súťaž krásy, do ktorej sa tie najkrajšie ženy neprihlásili. Nechcelo sa im - buď to bolo pre nich ponižujúce, alebo podradné. Je očividné, že tento rok sa jej vyhli mnohí vynikajúci reportéri. Trúfam si povedať, že slovenské médiá trochu sledujem, aj keď občas len nárazovo. A pokiaľ sa do súťaže neprihlásil napríklad taký Daniel Vražda zo SME, nie je zatiaľ reprezentatívna. Prečítal som okolo stovky elektronických a printových príspevkov, našiel som jeden rozhlasový a tri televízne, všetky z STV. Pokiaľ ide o novinové texty, mám pri nich tie najväčšie pochybnosti. Jeden z porotcov povedal, že má pocit, akoby nás autori chceli hlavne citovo dojať, a potom už nevedia, čo s tým. Často sú to zaujímavé ľudské príbehy, ale reportéri ich nedokážu zasadiť do kontextu. Je to akási jednozdrojová žurnalistika - keď prídete s diktafónom za jedným človekom, vypočujete si ho a potom to len nejako dáte na papier. Bohužiaľ, takýchto textov tam bolo asi 60 percent, čo je veľká škoda. A aj v tých najlepších, keď sa autorovi podarilo niečo vyhmatnúť, som musel ľutovať, že pri ňom nesedí nejaký editor, ktorý by mu napríklad preskladal štruktúru článku. Myslím, že by sa sem hodil taký Ivan Lamper - tá jeho zúrivosť, dôslednosť, doťahovanie do konca, čo sme sa od neho všetci učili. Takže, zdá sa mi to slabšie, ale zrejme sa mi nedostal do rúk reprezentatívny výber.

Čo by ste odpovedali Dzurindovi, keby vám povedal, že ho novinári účelovo prenasledujú a vôbec, nemali by robiť politiku, lebo na to je tu on?
Nemáte sa na čo sťažovať. My sme mali premiéra Miloša Zemana, ktorý verejne vyhlasoval, že noviny sú žumpa a novinári nie sú strážne psy, ale degenerované ratlíky. Tento premiér mal omnoho ohnivejší vzťah k žurnalistom, ako ten váš. Na zvláštnom zasadnutí vlády dokonca presadil uznesenie, že Respekt má byť dohnaný sériou žalôb jednotlivých ministrov k zániku. A pozrite sa, napríklad, na Gerharda Schrödera, ktorý sa súdi s novinármi, lebo o ňom napísali, ako si farbí vlasy. Háda sa s nimi, že ich vôbec nemá šedivé. Myslím si, že politici sú vo svojej márnivosti všade trochu smiešni.

Pýtam sa však na správnu odpoveď novinára v takomto prípade...
Slovenské noviny kritizujú Dzurindu celkom zdatne, a musia v tom ďalej pokračovať. Dlho som sledoval TA 3 a myslím si, že je to mimoriadne dobrý a nasledovania hodný projekt, ktorý Slovensku závidím. Reportéri a moderátori tejto televízie sú vcelku nebojácni - je to na dobrej ceste. Nakoniec, prežili ste Mečiara a oproti nemu je Dzurinda len žiak z nedeľnej školy, nie?

Aký máte vzťah k iným politikom? Môže si vôbec dovoliť nezávislý novinár priateliť sa s nimi?
S dvomi členmi českej vlády si síce tykám, ale oboch som spoznal dlho pred tým, ako do nej vstúpili. Jedným je Vladimír Mlynář, ktorý bol šéfredaktorom Respektu, a druhým minister životného prostredia Libor Ambrozek. Pre nich je náš vzťah komplikovanejší asi v tom, že mi oveľa ťažšie môžu položiť telefón, napríklad. Samozrejme, že sme raz narazili na to, že blízky vzťah k politikom začal ohrozovať nezávislosť novinárskej práce redaktora Respektu, ale s tým autorom sme sa jednoducho rozlúčili. V českých médiách je niekoľko novinárov, ktorí sú známi tesným vzťahom k ODS a všetci to o nich vedia. Tí novinári to však berú tak, že sú nadštandardným zdrojom informácií z prostredia jednej politickej strany, napriek tomu je ich kritickosť do značnej miery znížená. Nedá sa s tým však veľa robiť. Slovensko má svoje skúsenosti napríklad s Petrom Tóthom, ktorý podľahol svojim nadštandardným vzťahom s tajnou službou a podsvetím. Je to otázka integrity každého novinára. Dá sa však tomu čeliť dobrou editorskou prácou, kde článok číta nezávislá osoba a skúsený editor, ktorý žiada dovysvetlenie. To je prax Respektu, kde platí zásada „štyroch očí" - keď aj moje články musí čítať ešte niekto nezávislý, aby vyjadril svoje pochybnosti, upozornil na to, čomu nerozumie a čo je nedôveryhodné. Inak sa tomu predchádzať nedá.

V posledných rokoch vyplávala do popredia téma rovnosti pracovných príležitostí mužov a žien. Akousi jej súčasťou je aj otázka zobrazovania úspešných žien v médiách, ktoré zakaždým musia odpovedať na to, ako zvládajú svoje náročné zamestnanie popri rodine. Takže, aby to bolo vyvážené - ako zvládate tieto veci vy?
(Smiech.) Pred pár dňami sa nám narodila tretia dcéra. Bolo to dramatické, staršie dievčatá boli choré a nevedel som, či vôbec prídem do Bratislavy.

Naozaj sa stačí len opýtať... Ako to nesiete?
Je to začiatok, práve si na tento životný štýl zvykám, ale robím, čo môžem. Možno skoro zmením svoju prácu, lebo manželka sa sťažuje, že od chvíle, keď som si ako šéfredaktor pridal aj domácu rubriku a chodím do redakcie aj cez víkendy, je to už neudržateľné. Ďalej to už takto nejde. Dúfam, že to nejako vyriešim...

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: MIRKA CIBULKOVÁ