Tenis, to bude asi strašný šport. Hráči majú pri ňom príliš veľa času na rozmýšľanie a to, že sú na svoj osud sami, ich odsudzuje na debaty so samými sebou. O čom sa vo vnútornom dialógu rozprávajú, to je jedna hlúposť za druhou. Ale, bohužiaľ, potrebná. Keby sa nepovzbudzovali formulkami typu ešte 71 takýchto úderov a mám to v suchu, kto vie, či by niekedy nejaký zápas vyhrali. Okrem toho, musia byť stále bdelí a dodržiavať niekoľko jednoduchších i zložitejších rituálov. Lebo poverčivosť, to je vraj jediné, čo majú.

V tomto zvláštnom svete je anglický tenista Peter Colt (Paul Bettany) so svojím osudom dávno zmierený. Lepšie hrať už nebude, to vie, potrpí si len na to, aby si ľudia správne pamätali, na ktorom mieste svetového rebríčka kedysi bol.

Kým sa však definitívne rozlúči a začne trénovať malé deti, ešte si odkrúti posledný turnaj - Wimbledon. Dostal divokú kartu a už sa psychicky pripravuje. Môže sa to skončiť celkom dobre, ale môže to byť aj malér.

Vo Wimbledone sa však nebude riešiť len jeho športový osud. Autori filmu mu vymysleli ešte jednu starosť. Zoznámia ho s mladou americkou tenistkou Lizzie Bradbury (Kirsten Dunst).

Obe zápletky sa rozvíjajú rovnomerne, tak, aby ani jedna nebola len chudobnejším doplnkom tej druhej. Výkony na kurtoch a zmeny vo vzťahu medzi oboma hrdinami sa navzájom podmieňujú. Peterovi, napriek tomu, že porušil všetky svoje rituály, ktoré roky viac-menej zaberali, prospieva nové zaľúbenie sa a na kurtoch sa mu tentoraz výnimočne darí. Naopak, Lizzie ponocovanie a poflakovanie sa po večernom Londýne skôr škodí. V tejto nešťastnej nerovnováhe je začarovaný motor, ktorý posúva príbeh dopredu.

Kam nakoniec dospie, v tom nie je tento film vôbec originálny. Má však iné plusy, ktorými sa zľahka dostáva medzi tie lepšie komédie. Slávny turnaj nie je len narýchlo prilepeným koloritom, jeho tradície a atmosféra prenikajú filmom od začiatku do konca. Elegancia v dialógoch, suchý humor a sebaironické poznámky urobili z jeho Petera Colta typického anglického džentlmena.

A potom sú tu ešte jemne parodovaní televízni komentátori, napríklad John McEnroe a Chris Evertová, ktorí svoj slovník pohotovo obmieňajú podľa toho, či sa tenistovi darí, alebo či práve vytušili jeho možnú krízu. Svojimi nekompromisnými súdmi aj oni prispievajú k tomu, že tenis je pekný a zábavný šport a že sa z hrdinov Wimbledonu stali sympatické filmové postavy schopné vyvolávať súcit, aj smiech.