Novinár Bronisław Wildstein dal kolegom a známym zoznam poľských spolupracovníkov s tajnou službou. Denník Rzeczpospolita ho vzápätí prepustil. FOTO - GAZETA WYBORCZA
V Poľsku sa od začiatku týždňa veľa debatuje o zozname, ktorý málokto videl. Ide o databázu ľudí, ktorých má v evidencii Ústav pamäti národa.
Zoznam asi 240-tisíc mien má uľahčovať historikom prácu v archívoch ústavu, ktorý prebral dokumenty bývalej poľskej Štátnej bezpečnosti.
Bez súhlasu ústavu zoznam okopíroval známy publicista a novinár mienkotvorného denníka Rzeczpospolita, Bronisław Wildstein. V minulosti bol jedným z aktívnejších disidentov v prostredí krakovských študentov, v 80. rokoch pôsobil v Paríži, kde vydával emigrantský časopis Kontakt.
Chcel som upozorniť
"Chcel som uľahčiť prácu kolegom novinárom a upozorniť ich na túto tému," vysvetľuje Wildstein, prečo kolegom a známym rozdal cd s asi troma tisíckami strán mien.
Jeho postup sa nestretol s kladným postojom materskej redakcie. V pondelok večer ho vyhodili.
Z debaty, ktorá sa rýchlo rozbehla v novinách, na internetových portáloch, rozhlasových vlnách a aj z bleskových prieskumov je však jasné, že väčšina Wildsteinov postup hodnotí kladne a podporuje zverejnenie zoznamu funkcionárov a spolupracovníkov bývalej tajnej služby.
Bez rozlíšenia
Vedenie Ústavu pamäti národa tvrdí, že krok novinára nebol ilegálny, pretože zoznam je verejne prístupný. Bol však nezodpovedný a môže spôsobiť nečakané reakcie.
Problém je v tom, že v zozname nie je rozlíšené, kto bol funkcionárom bezpečnostných zložiek, kto tajným spolupracovníkom a koho tajná služba evidovala, bez jeho vedomia, ako kandidáta na spolupracovníka.
Ľudia, ktorí sa obávajú, že môžu byť v tomto zozname, už začali telefonovať do ústavu a chcú si to overiť. "Narušila sa dôvera k ústavu," hovorí jeho šéf Leon Kieres.
Lustrácie
Otázka lustrácií sa v posledných týždňoch opäť stala jednou z hlavných tém. Podľa platného zákona sa lustrácie týkajú všetkých uchádzačov o verejné funkcie politikov, právnikov a šéfov verejnoprávnych médií.
Spolupráca s tajnými službami pritom nie je prekážkou. Stačí, ak kandidát prizná. Ak to neurobí a lustračný prokurátor zistí, že klamal, nemôže 10 rokov pracovať vo verejných funkciách.
Najznámejší prípad sa týka Józefa Oleksyho, jedného z najdôležitejších ľavicových politikov, ktorý musel odstúpiť z čela parlamentu.
O spolupracovníkoch tajnej služby sa verejnosť dozvedá postupne. Hlavne vďaka ľuďom, ktorých udávali, a dnes môžu získať od Ústavu pamäti národa mená svojich udavačov. Je ich vecou, čo s týmito údajmi urobia.
Voľby
Návrat lustračnej témy po niekoľkých rokoch nie je náhodný. O niekoľko mesiacov bude Sejm rozhodovať o novom predsedovi ústavu a tento rok na jeseň čakajú Poľsko dvojaké voľby: prezidentské aj parlamentné.
Je takmer isté, že vyhrá pravica. Otázkou však je, či tá radikálnejšia v podobe Ligy poľských rodín alebo liberálnejšia v podobe Občianskej platformy. Hlavnými zástancami lustrácie sú tí prví, ktorí čakajú, že v zoznamoch sa nájdu aj doklady o spolupráci ich liberálnych politických protivníkov. Predstavitelia Ligy poľských rodín sú pokojní - oni sa v 70. a 80. rokoch takmer neangažovali, ani ako disidenti.
