Vysokoškoláčka Elena Homolová tvrdí, že základom zvládnutia vysokej školy je naučiť sa skriptá, ktoré napísala osoba, čo vás skúša, a tiež poznať jej názory a prezentovať ich ako vlastné. Akákoľvek iniciatíva či vlastný názor sa necenia.
ILUSTRAČNÉ FOTO SME - PAVOL MAJER
Neviem, či sa mám tešiť alebo plakať nad úrovňou "mojej" výšky. Už ju mám skoro celú za sebou (držte palce na zvyšný polrok), a tak už čo-to dokážem posúdiť. Moje lenivé ja sa teší a to druhé, vzdelávaniachtivé plače. Prečo?
Musím sa hlboko zamyslieť, ak chcem prísť na to, čo mi Ekonomická univerzita dala a ma naučila. Dala mi... hmmm... možnosť stráviť štyri a pol roka v studených učebniach (v zime mi mrzla aj náplň v perách, v lete to bolo fajn), naučila ma potláčať vlastný názor, mlčať a čítať knihy vydané pri príležitosti skúšky, kde som si podčiarkovala všetky formulácie, ktoré nedávali zmysel, a ktoré ma pobavili svojou absurdnosťou. Ku koncu to už bolo také zlé, že som ich účelovo vyhľadávala, zaznamenávala a tieto perly sme si potom vymieňali čakajúc na skúšku (a aspoň trochu sa zabavili).
Na prvý ročník žiadna rada okrem jednej neexistuje... Prvý ročník treba prežiť. Akýmkoľvek spôsobom, ale prežiť. Ja som si vybrala ten najťažší spôsob, a to všetko sa nadrviť, nemilosrdne sa nadrviť všetko to, čo môj mozog odmietal pochopiť (matika bola a vždy bude mojím kameňom úrazu). Po prvom ročníku už človek prežije zvyšok, dovolím si tvrdiť, bez problémov.
Zlaté pravidlo úspechu v prípade ostatných skúšok vo vyšších ročníkoch je:
* čítať knihy a učebnice napísané osobou, ktorá skúša (opravuje písomky)
* poznať názory skúšajúcej osoby a prezentovať ich ako vlastné (čiže nedráždiť vlastnými)
* vedieť aspoň matne, o čom bola vaša seminárka z daného predmetu
* vedieť sa správne obliecť a ísť k tomu správnemu skúšajúcemu.
Akákoľvek prehnaná iniciatíva je zdraviu škodlivá a nevypláca sa. Všetko treba robiť na poslednú chvíľu, lebo inak hrozí, že vaša práca príde nazmar (napríklad sa zmenia body, ktoré treba obsiahnuť v seminárkach).
Z vlastnej skúsenosti poviem príklad: napíšem seminárku, navrhujem, vymýšľam riešenia a chrlím nápady... odovzdám. Vraj zle, pretože mi chýba teória tej a tej osoby a rozdelenie kapitol je tiež zle. Tak opíšem teóriu z knihy, skrešem svoju pôvodnú časť na nutné minimum a vraj už je to oveľa lepšie...
Príklad dva: skompilujem seminárku (vlastná tvorba nehrozí, zbytočne by som plytvala energiou)... odovzdám. Opäť zle, pretože som použila nesprávnu literatúru. Prepíšem len (zdôrazňujem LEN) poznámky pod čiarou na iné knihy (tie "správne") a už je to dobre. Ide ma poraziť.
Doteraz som mlčala, pretože mi to pokrytecky vyhovovalo, neviem však, ako sa zaradím do praxe, keďže na škole sme takmer nič praktické nerobili.
Aj by som si za štúdium zaplatila, keby som mala záruku, že budem prinútená na sebe pracovať, že nebudem všetko sťahovať z internetu, ale zapojím aj mozog a že nebudem bezduchý opisovač priesvitiek na prednáškach. A moje lenivé ja sa búri, že tu píšem blbosti.
Čiže vysokú som prežila (prežijem) bez väčšej ujmy na zdraví a na mozgovej kapacite. Output sa rovná inputu, ale či je to tak správne, pochybujem.
homolova.blog.sme.sk
