ktoré ju znevažuje a zosmiešňuje“. Najnovšia Hrúzova kniha Lunetárium (Slovenský spisovateľ, Bratislava 2001) sa však od jeho doterajšej tvorby podstatne líši, pretože už nejde o prózu, ale skôr o publicistiku, v ktorej autor abdikoval na príbeh a na epické rozprávanie vôbec. Do popredia sa dostala reflexia, akási samovrava, určená, pochopiteľne, verejnosti a odkrývajúca spisovateľove názory na všetko možné: od chovu kráv cez politické kraviny dneška až po klonovanie, polemiku s Marxom a marxizmom, včerajšou i dnešnou politickou realitou, usvedčovanie lží, a tak ďalej.
Prvotným impulzom Hrúzovej čudesnej knihy bolo blížiace sa rozhranie milénií, „keď zahrozili tri letopočtové deviatky“ a „spoza obzoru sa vynáral triumvirát núl“, čo malo - ako vieme - za následok lavínu katastrofických predpovedí; jej kompozičným princípom je rozprávka o dvanástich mesiačikoch (autor používa aj príslušné názvoslovie - napríklad sečeň). Ani milénium, ani mesiačiky však nie sú témou jeho textov; sem-tam sa síce vyskytne v podobe fragmentárnej poznámky jedno i druhé, napríklad autor spomenie mágiu čísel v dávnej minulosti alebo význam toho-ktorého mesiaca pre život človeka, či vznik kalendára alebo slovanských mesiacov, no vzápätí prejde či skôr preskočí k niečomu celkom inému.
Pre Hrúzovo Lunetárium je príznačná metóda zmiešavania rozličných informácií, faktov, názorov, citátov, pričom sa neraz pochváli znalosťou diela rozličných vedcov a opierajúc sa o nejaký ich výrok, rozvinie ho potom do vlastnej úvahy či komentátorského prehovoru. Miestami to vyzerá tak, že píše, čo mu slina prinesie na jazyk alebo čo mu práve skrsne v mysli, no za všetkým je snaha poučiť čitateľa, otvoriť mu oči smerom k minulosti i prítomnosti. Znovu tu nachádzame to, čo pred dávnymi rokmi zistil pri Hrúzovej knihe Dokumenty o výhľadoch Albín Bagin, že „ironický tón sa mení na moralistický a naopak“. Zavše až krikľavý sarkazmus sa snúbi s nápadným mentorstvom. A hoci sa autor púšťa do najrozličnejších oblastí, nezabúda často zdôrazňovať svoju príslušnosť k akejsi bližšie nemenovanej skupine amatérov („my privátni hĺbači a výmyselníci“), ktorá rozjíma nad tým, ako je to vlastne s ľuďmi a ľudstvom vôbec, čo nás čaká, ak sa budeme správať tak barbarsky medzi sebou a k prírode ako doposiaľ.
Hrúzovo pele-mele obsahuje také množstvo nadštrknutých problémov, že o každom z nich by sa dala napísať obsiahla štúdia; autor to iste nemieni urobiť ani v budúcnosti, veď sa nevenuje literatúre faktu, čo je asi najvhodnejší žáner, v akom by sa jeho postrehy mohli realizovať. V Lunetáriu len potreboval naznačiť svoje myšlienkové planetárium, ktoré sa len ťažko vojde do útvaru prózy, kde je Hrúz ozajstným pánom. V týchto textoch, mimoriadne nekonzistentných, autor niekedy stráca vtip, inokedy sa doň silí a jeho štýl je „hrboľatejší“ ako v próze.
Koniec koncov táto kniha, hoci „lunetárne“ komponovaná, je len súhrnom príležitostných časopiseckých článkov a na ne sotva možno aplikovať kritériá, aké má spĺňať umelecká literatúra. Knižné vydanie sprevádzajú vlastné autorove kresby.
